Môj muž, rakovina a modlitba

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 11.7.2013 o 22:45 | (upravené 11.7.2013 o 23:07) Karma článku: 18,00 | Prečítané:  2083x

Až niekoľko rokov po smrti svojho manžela som si uvedomila, aký dar mi nechal  a k čomu ma náš dvadsaťročný vzťah priviedol. Určite najhodnotnejším darom boli naše deti. Tie však vyleteli z hniezda, ale ja som sa stála ďalej na nohách. Teraz viem, že vďaka láske.

Láska

Vraj sme sa výzorom veľmi na seba podobali. Ja vysokoškoláčka, on zamestnaný muž. Láska ako hrom napriek tomu, že bol telesne postihnutý. Možno pomohla tá podoba. Keď sme spolu kráčali mestom, niektorí ľudia sa okato na nás pozerali, iní ukradomky. Môj milý a neskôr manžel, ak sa niekto na jeho chorobu opýtal, trpezlivo odpovedal. Ja by som najradšej všetkým vyplazila jazyk. Netušila som, že  po viac ako dvadsiatich rokoch od sobáša sa jeden z našich priateľov vyjadrí - vraj nechápe, ako som si ho mohla vziať. Truľo. Táto láska vyrástla zo srdca, fyzická podoba bola mimo.

Papuče

Manžel ťažko dýchal, oči privreté, telo nevládne. Rýchlo do nemocnice, čo keď sú to posledné minúty jeho života? Boli. Pochopila som. Chcela som však byť s ním. Nemožno, zahlásil lekár a poslal ma domov. Môžem mu nechať aspoň uterák, papuče? Jednoznačné nie. Medzi dverami som pozrela na svojho muža. Biela plachta prikrývala jeho nahé telo. „Ako si prišiel na svet, taký odchádzaš. Nahý," prebehlo mi mysľou. Pred nemocnicou som si sadla na obrubník. Pršalo. Keď som mu nemohla nechať ani jeho papuče, poslala som k nemu svoju modlitbu. Tá prešla cez lekárov.

Náruč

V jeho náručí bolo fantasticky. Tým, že mal choré nohy a potreboval barle, v rukách si niesol všetku silu a nehu zároveň. Keď si ma prvýkrát pritiahol k sebe a schoval do náruče, roztancoval sa šťastím celý svet. Odvtedy celých dvadsať rokov som v jeho rukách nachádzala oporu. Tú nežnú a plnú lásky, ktorá nepotrebovala slová. Držal ma v náručí  v chvíľach pohody, ale nepustil ma z nej ani celú noc, keď nám zomrela najstaršia dcérka. Keď umrel on, už len s vďakou som mohla pohladiť jeho zopäté chladné ruky. Napriek jeho odchodu ich cítim aj v chvíľach pohody, ale aj vtedy, keď sa svet zdá boľavý. A to sme sa po jeho smrti spolu „dohovorili", že mne ešte patrí pozemský život, jemu ten nebeský. Naša láska však oba prepojila.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?