Zem si kýchne a my sme z toho hotoví

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 14.7.2013 o 13:14 | (upravené 14.7.2013 o 16:34) Karma článku: 7,95 | Prečítané:  401x

Minulý týždeň v priebehu jedného dňa ma na ceste naprieč Slovenskom chytila štyrikrát poriadna búrka. Blýskavica a doslova prietrž mračien. Ani po niekoľkých dňoch nedokážem zabudnúť na tvár ženy, ktorej sa voda valila do domu a dvora a ona v nej bezradne stála.

Prešli sme cez Heľpu, keď ešte nepršalo. V priebehu pol hodiny sme sa cez ňu vracali a z neba sa liali sudy vody. Namiesto cesty hnedý potok, autá v ňom ponorené až tak, že vystrekovali obrovské kvantá vody do vzduchu.

V jednom momente som akoby súčasne zhliadla v bráničke domu bezradnú tvár  ženy v čepčeku od kroja a vzápätí sa naše auto schovalo do špinavej vodnej gule. Chvílu sme nič nevideli. Keď sa hnedá masa roztvorila, žena sa držala za hlavu a horekovala. Stála v prúde vody takmer po pás, jednou rukou sa držala bráničky. Strašne nešťastné oči. A voda sa k nej liala zvrchu po ceste i z boku.

Človeka zasadeného do reality napadne - dom postavený na nesprávnom mieste.  Človeka orientovaného na duchovno - boží plán, karma, všetko sa deje tak, ako má byť. Mne takáto situácia vyplavuje spomienky na tisícročnú vodu pred pár rokmi v Prahe, kde vtedy umrela moja babička. A potom v tom istom čase južnú Moravu, kde sme boli pomáhať s priateľom v zatopenej oblasti. Pre mňa to bola vtedy neživá mesačná krajina. Keď sme z nej vychádzali, vojaci nás dezinfikovali, ale aj tak som ešte potom asi hodinu stála pod sprchou a čistila seba i spomienky. Napriek tomu dodnes vidím apatické tváre ľudí z tejto oblasti, ako sedeli pred svojimi zničenými domami a nedokázali sa ani pohnúť. Žena z Heľpy mi ich znovu pripomenula. A všetky moje dotyky s týmito nešťastiami mi evokujú pocit, že nám niečo chýba, niečomu nerozumieme, na niečo sme vo svojom vývoji za blahobytom zabudli.

Veď my - ľudia hrdí - a často s velikášskymi slovami na perách o tom, ako dokážeme pokoriť prírodu, spútať živly, dobýjať hory, bojovať s chorobou, sme úplne maličkí, keď si Zem, napríklad z môjho pohľadu len kýchne a rozpútajú sa povodne, či Zem si vzdychne a príde zemetrasenie. Na figu je nám hrdosť, veľké slová, namyslenosť. Už dávno sme zabudli na pokoru a neubližovanie.  Mám pocit, že tým vzdychaním a kýchaním sa  Zem len bráni a chce nás upozorniť na to, ako jej ubližujeme my.

Internetom často idú výzvy na posilnenie vibrácií, energie Zeme. Netuším, koľko ľudí sa do nich zapája, verím však, že je ich veľa. Niekedy, keď sedím večer či v noci pod jabloňou v záhrade, rada sa započúvam do dychu našej Zeme a predstavujem si, ako dýchame v jednom rytme spolu. Mám pocit, že toto je jeden z mojich spôsobov, ako jej ďakovať, ako byť s ňou na jednej vlne.

PS: Takéto kýchnutie Zeme s následnou potopou som zažila na vlastnej koži, a tak viem, prečo píšem o pokore.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?