Presne takto ma prekvapil riaditeľ centra voľného času, ktorého som vnímala ako skvelého organizátora so sklonom k športu. Keď preskočil do dôchodku, vydal vo vlastnom náklade v priebehu krátkeho času pätnásť básnických zbierok a vytešuje sa z nich nielen on, ale rozdáva radosť ďalej.
Žena, ktorá bola na materskej a nenašla si pri troch deťoch prácu, založila v rodinnom dome hotel pre psy, kde im postupne začala ponúkať nielen prichýlenie, ale aj ďalšie služby.
Iná svoju záľubu v šití bábok - maňušiek pretavila do maňuškového divadla a po niekoľkých rokoch s ním už brázdi takmer celú Európu. Spojila svoju radosť z hry s kreatívnou tvorbou svojich handrových hercov. A nešije ich len z nových látok, prechádza svetom s otvorenými očami a v ich tvorbe recykluje všetko možné.
Muž bolesť za mŕtvym synom síce spočiatku liečil alkoholom, veľmi rýchlo však prepol a v prírode nachádzal nielen útechu, ale i zaujímavé kusy dreva, korene stromov, z ktorých začal vyrábať to, čo mu drevo šepkalo. Hovorieva, že odlupuje kôru tak, ako keď zoblieka ženu. Jemne. A prihovára sa mu, aj ho počúva. Vo svojej záhrade vybudoval park pre každého, kto si chce oddýchnuť pri jeho drevených výtvoroch.
Postihnuté dievča tká na malých krosienkach dekoračné predmety. Fotograf, ktorému zlyhali nohy, spracuváva kedysi nafotené na počítači. Chlapec po detskej obrne píše básne. Muž, ktorý sa takmer otrávil omylom vypitej žieraviny, s láskou opatruje na salaši ovečky a vyrába super syr. Prírodu a námahu okolo oviec na salaši by vraj nevymenil za žiadne pohodlie. Je to jeho šťastný život.
Skutočné slovenské ľudské príbehy. Množstvo takýchto príbehov, v ktorých "obyčajní" ľudia dokážu rozohrať šance života "a la americký sen" vo svojom priestore a čase pre vlastnú spokojnosť. Je veľa takýchto ľudí, skláňam sa pred nimi a som rada, že niektorých týchto príbehov som sa mohla osobne dotknúť, potešiť sa a ich radosť a radosť z nich poslať do sveta aj v knihe S vami, krásne bytosti.
V tejto chvíli som si spomenula na pani, s ktorou som sa stretla pred troma rokmi, keď slávila svoje narodeniny. Sté. Privítala ma v šatách s ružovými kvetmi a nechcela sa fotografovať skôr, ako sme jej zapli na krku koráliky. Úžasná. Nazvala som ju vtedy storočnou kočkou (viac o nej, ak chcete, nájdete tu: http://liptov.sme.sk/c/5463662/storocna-kocka.html). Očarila ma nielen svojou vitalitou, ale aj šikovnosťou - veľa vyšívala - a múdrosťou.
Po troch rokoch od jej stých narodenín som sa o nej dozvedela, že ďalej rozdáva radosť svojimi vtipnými poznámkami, dokonca v nemocnici, keď si zlomila nohu. Život jej nadelil všeličo, ona však dokázala viac ako sto rokov žiť tak, že ešte aj v poriadne vysokej starobe sa rozvinula do krásnej ženy.
Život nadeľuje každému z nás všeličo, od veľkých mínusov do obrovských plusov. Mne vždy v tých ťažších chvíľkach pomáha nielen spočítavať svoje požehnania, ktoré mi život dáva, ale vidieť, precítiť aj požehnania tých, ktorí dokázali aj zo svojich zdanlivých nevýhod urobiť svoj život šťastný.