Aj smrť vraj možno obliecť do ekoplášťa

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 18.8.2013 o 18:48 | (upravené 18.8.2013 o 18:57) Karma článku: 10,26 | Prečítané:  638x

V priebehu niekoľkých posledných dní prišlo ku mne viac informácií o ekomožnostiach pri pohrebe. Keďže sa ma smrť vždy dotýka akosi zblízka, hlboko som sa nad tým zamyslela.

Keď som trávila s našou pätnásťročnou dcérou jej posledné dni na detskej onkológii v Banskej Bystrici, často sme sa rozprávali o skalke a možnostiach pestovať v nej rôzne rastliny. Netušila som, že moje dievčatko inklinuje k prírode a rastlinkám. Vždy bola pre mňa v kolónke športovkyňa. Behala totiž na lyžiach od šiestich rokoch, takže trikrát do týždňa tréningy a víkendy na pretekoch.

Odrazu, keď ju choroba uložila do postele, zatúžila po voľnosti v prírode. Niekoľkokrát mi povedala pozerajúc do okna: „Lastovičkám je dobre, môžu si slobodne lietať a nikto ich neoperuje." Narážala na svoje niekoľkonásobné operácie bruška, v ktorom sa jej po rádioterapii rozpadali črievka. A potom ju zaujali rastlinky v skalke. Keď umrela, rozhodli sme sa s manželom urobiť jej z hrobu záhon plný skalničiek.

Udržiavali sme ho niekoľko rokov, potom sme neudržali nátlak okolia, vraj sa patrí dať jej urobiť „normálny" hrob. Keď priatelia robili betónový obrubník, nezvládla som plač. Toľko ťažkého betónu na jej jemné tielko! Viem, viem, že ona to necítila, ale mňa to tlačilo. Na náhrobnom kameni má vytesanú aspoň ružu. Zlomenú. Zlomenú lipovú vetvičku v skale dostal na hrob aj môj manžel. Raz sedím pri nich na jednom betónovom obrubníku, inokedy na druhom. Zlomené rastlinky symbolizujú pre mňa ich odvolanie v mladom prúde života. Ona mala pätnásť a on niečo nad štyridsať.

Zaujala ma však myšlienka vysadiť na hrob svojich blízkych semienka stromov či malé stromčeky. Vraj stromy spomienok vyživované z tiel nebožtíka spojené s úctou k nim. Mám pri tejto predstave zvláštny pocit. Na jednej strane zdravý krásny strom, ktorý by šumel listami o živote a smrti mojich blízkych, na druhej žil by z nich... Asi som „citlivý materialista", keď ma ekomožnosti hrobu rozdvojili, no v podstate aj skalničky na dcérinom hrobe žili z nej...

Samozrejme, možnosti ekopohrebu sa neupierajú len k stromu na hrobe, ale aj k urne pod stromom. Moja babička z Prahy chcela byť po smrti vo voľnej prírode, tak ju jej syn po spálení doslova rozsypal okolo Vltavy. Sú však aj ďalšie „ekofunebrácke" záležitosti nevynímajúc ani pohrebný ekoobrad vo voľnej prírode. V Čechách údajne podobné služby už ponúkajú. Väčšiu zvedavosť ako záujem pozostalých  vraj preukazujú médiá.

Viac sa mi však páči myšlienka, že pri každom výročí smrti mojich blízkych môžem zasadiť strom, a tak si hocikde vybudovať lesík či park spomienok. Či hocikde, neviem, no už mám prvé semienka. Cédrové. Priniesol mi ich priateľ s tým, aby prinášali radosť. Spojím si teda radosť, spomienky na mojich odídených a ruskú šamanku Anastáziu (knihy o nej som kedysi hltala na posedenie) do jedného stromu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?