„Spomienky" z jaskyne

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 18.3.2014 o 12:49 | (upravené 18.3.2014 o 14:35) Karma článku: 6,95 | Prečítané:  644x

Keď som sa usilovala postaviť na nohy po dcérinej a manželovej smrti a keď ani tabletky nezaberali, našla som si cestu k regresnému terapeutovi. V predstavách som sa stretla nielen s mojimi blízkymi, ktorí odišli, ale nabiehali mi obrazy, ktorým som nerozumela. Niektoré veľmi ťažké. Terapeut vtedy povedal, že sa treba na ne pozrieť, ale ja som ich odsunula do svojho tieňa. Dobehli ma teraz.

Jaskyňa a priestor pred ňou bol dejiskom mojich spomienok.Jaskyňa a priestor pred ňou bol dejiskom mojich spomienok.(JK)

Vtedy u regresného terapeuta som totiž riešila svoj smútok a na iné, ťažké „spomienky" som sa nechcela pozrieť. Zdanlivo nesúviseli so stratou mojich milých. V týchto dňoch som však pochopila, že súviseli. A hoci rada používam výrok, že všetko so všetkým súvisí, akosi som to v mojom živote nevidela. Možno sme to však vtedy u terapeuta ani nepomenovali. Pred očami som mala len smútok a straty, „spomienky" mi ale ukazovali niečo iné.

Stopy z minulosti ako koreňové vzorce či rodinné matrice

Keď sa teraz na situáciu za smútkom pozriem, už vidím bezmocnosť. Bezmocnosť, ktorá vznikla v neriešiteľných situáciách s rakovinou mojich blízkych, ale aj bezmocnosť  v mnohých ďalších úsekoch môjho života, keď som sa cítila bez MOCI, bez možností postaviť sa inak k príbehom, ktoré mi život podával.

S etikoterapeutom Vladimírom Červenákom sme prišli na to, že  bezmocnosť u mňa pôsobila ako koreňový vzorec a ja som jej dovolila ovplyvňovať môj život. Keď sa teraz spätne pozriem na roky svojho života, vidím veľmi zreteľne, ako som sa v premnohých situáciách cítila bezmocná, ako som bezmocnosť schovávala v sebe, ako ona vo mne následne budila agresivitu, ktorú som zas len potláčala v sebe. Od detstva. Uzavretý kruh deštrukčných programov, konkrétnych malých či veľkých situácií, rozhodnutí, ktoré roky poškodzovali moje zdravie.

Dokonca som si z regresnej terapie vybavila aj ďalšie jasné obrazy, keď som tiež bola bezmocná. Napríklad jeden z nich: muž na koni mi vzal malé dieťa, ja som ležala v prachu na zemi, šaty roztrhnuté, cítila som, že som dostala bitku a, navyše, ten muž ma dal uväzniť. Strašná bezmocnosť.

Druhý obraz, ktorý som poznala z regresnej terapie, sa mi do vedomia dostal tiež. Bol ešte silnejší ako tie predchádzajúce a na etikoterpaii som sa až v súčasnosti odvážila naň pozrieť, dokonca ho riešiť. Za zatvorenými očami som videla konkrétnu traumatizujúcu udalosť, pravdepodobne zo života niekde v praveku.

Ležala som na prašnej zemi a chlapi, ktorí stáli okolo mňa, ma striedavo znásilňovali. Hrozné škeriace sa tváre. Občas ma za vlasy odtiahli na iné miesto. S prachom a skalami sa miešala krv, moje slzy, vytrhané vlasy, bezmocnosť.

Napriek všetkému som si dokázala dať tichú otázku - z akého dôvodu vznikla táto situácia? Chvíľu nič. Odrazu jasná myšlienka. Dieťatko. Zo znásilňovania sa malo narodiť dieťa.  „Tí brďo, čo s mojím príbehom? Dokážeš ho, dievča, zmeniť?" letelo mi niekde vzadu hlavou. A hneď myšlienka - dieťatko sa chce narodiť. V tú chvíľu som drsný príbeh menila na milovanie v sviežej zarosenej tráve, z ktorého sa malo narodiť dieťatko. Dokonca som bola presvedčená, že môj milenec je jeden z tých drsných chlapov, ktorí ma znásilňovali, no jeho tvár teraz znežnela láskou.

Do pochopenia som potrebovala dozrieť

Keď som otvorila oči, zalial ma nádherný pocit pokoja. Žiadne veľké wau. Múdry pokoj. Potom prišlo uvedomenie, že som pravdepodobne odkliala svoj koreňový vzorec bezmocnosti. Tá sa mi celým mojím životom, pravdepodobne však aj všetkými mojimi životmi, plazila a oslabovala ma až doteraz.

Navyše, znovu som si uvedomila aj to, že táto traumatizujúca situácia spred jaskyne sa mi ukázala pred rokmi u regresného terapeuta, ale vtedy sme ju neriešili. Na riešenie  som vtedy  nedozrela. Radšej som ju nechcela  vidieť, nechcela som na ňu myslieť. Zatlačila som ju do tieňa.  Podarilo sa mi na vedomej úrovni na ňu zabudnúť, no jej dôsledky som v podobe bezmocnosti často zažívala v tomto živote. A ona škodila cez choroby. 

Keď som však príbeh  pred jaskyňou dekódovala a  v jeho riešení objavila svoju schopnosť či zručnosť prepólovať aj tú najnáročnejšiu situáciu do vyšších hodnôt, zalial ma pokoj. Všetko so všetkým súvisí. Nemusí vždy ísť o veľké veci. Aj drobné príbehy bežných dní zanechávajú v nás stopy, ktoré ovplyvňujú naše správanie, zdravie, pocit šťastia. Potom sa radi vyhovárame na stres, okolie, druhých ľudí, ukazujeme prstom na iných a zabúdame, že tri prsty ukazujú v tej chvíli na nás. Odpoveď je v nás.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?