S Jankou Vyparinovou som sa po prvýkrát stretla dva roky po výbuchu. Rozhovor o nešťastí, ktoré prežila, brala ako terapiu. Rozprávala o tom, ako dokázala prvé minúty presviedčať okolie, že sa vlastne nič nestalo. Pritom z pivnice domu boli predmety rozmetané po celej záhrade, niektoré viseli na strome. Zlomenú ruku, ktorá ju najviac bolela, si lekári vraj nevšímali. Zachraňovali jej totiž život, ale to jej došlo až potom, keď ležala už celá v obväzoch a prišli strašné bolesti. Vtedy sa na vlastné telo dlho nedokázala ani pozrieť.
Obe sme pri jej spomienkach slzili, pritom som si uvedomovala, že mám pred sebou silného, skutočne silného a krásneho človeka. Práve jej príbeh bol vtedy tým príbehom, ktorý ma naviedol na vydanie knihy o všetkých krásnych bytostiach, ktoré som ako redaktorka stretla.
Odvtedy sme sa s Jankou nevideli. Až v januári tohto roku sa mi ozvala z pôrodnice: „Narodila sa nám dcérka Leuška, je to náš anjelik." Rozplakala som sa od šťastia - to žieňa sa vrátilo naplno do života. Dnes takmer do štyroch rokov a do dňa od posledného stretnutia sme sa znovu videli. Nádherná, nádherná bytosť, krásna rodinka. Stále mi hrajú slzy v očiach od dojatia i pokory, zimomriavky behajú po tele z toho zázraku, ktorý vnímam.
Janka je očividne jedna z najšťastnejších žien, aké som kedy videla. Krehká žiariaca víla. Od nehody stále nemôže poriadne chodiť, má veľké bolesti, rany sa jej najmä v teple otvárajú a mokvajú. Keď sa však dozvedela, že je tehotná, prestala brať lieky od bolesti. Dieťatko veľmi chceli a ona mu nechcela ublížiť. Vraj si povedala, že vydrží počas tehotenstva bez nich. Keď sa dieťatko narodí, začne ich brať, aby si uľavila od bolesti. „Keď sa však Leuška predčasne narodila a bola malinkatá, v nemocnici ju hneď nazvali Chou chou (čítaj šu šu) bábikou, povedala som si, že ešte bez liekov vydržím. Leuška potrebuje moje mliečko."
Janka svoje dievčatko dodnes dojčí a keď vraj prídu bolesti, stačí, aby sa pozrela na dcérku. „Ona je viac ako všetky bolesti. A potom - človek si na ne zvykne."
Meno malej vybral jej dvanásťročný brat, ktorý síce na začiatku čakal kamaráta do hokeja, ale sestrička si ho získala ešte skôr, ako sa narodila.
Pár dní po narodení malej Jankin muž dostal v práci výpoveď. Manželia si však zo zdanlivej nevýhody šťastie uvili. Muž pomáha s malou rovnako šikovne, ako sa dokázal postarať o manželku po výbuchu, keď ostal doma ju opatrovať.
Naplno vnímam tento zázrak rodu ľudského. Naplno vnímam radosť a šťastie ľudí, ktorých lásku preveril nielen výbuch, ale milióny boľavých, veľmi boľavých chvíľ, zmena fyzického tela ženy, dlhé roky uzdravovania, ktoré zatiaľ nejde do úplného zdravia.
Uvedomujem si, že v tomto dome vedia, čo je hlboká, chápavá, nežná láska v tej najvyššej kvalite. A som presvedčená, že práve takíto nádherní ľudia robia svet lepším. Tým najlepším svetom pre lásku, tým najlepším svetom lásky. Vďaka, Janka, vďaka nádherné bytosti v čevenom domčeku, vďaka, vďaka, vďaka.
Jankin príbeh tak, ako ho vyrozprávala dva roky po výbuchu, nájdete tu: http://liptov.sme.sk/c/5292002/dva-roky-po-vybuchu.html