Znarcisieva sa

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 26.3.2014 o 21:21 | Karma článku: 10,27 | Prečítané:  554x

Vždy, keď sa blíži apríl, v spomienkam sa vraciam - a Deň žltých narcisov mi ich ešte intenzívnejšie odkrýva - do dní na detskej onkológii v Banskej Bystrici. Toto oddelenie bolo veľmi intenzívne súčasťou života našej rodiny niečo cez dva roky. Pol roka som tam bývala s dcérou na izolačke.

Za svetlom.Za svetlom.(DSP)

Spočiatku som si nevedela pobyt v nemocnici predstaviť. Vedela som, že ma prijali pre to, aby moje dievčatko ľahšie znášalo liečbu zhubného nádoru, ale čo tam budem robiť dvadsaťštyri hodín denne? Žiaden strach, dni na oddelení boli naplnené vrchovato. Starostlivosťou o chorú dcéru, ale pozornosť si vyžadovali aj iné deti. „Teta, keď ste tu, podajte mi čisté pyžamo. Pomôžete poskladať plienky? Prečítajte mi rozprávku. Poďte sa, prosím, so mnou rozprávať. Kúpite mi v bufete keksík a malinovku? Tetááá, poď sa so mnou hrať."  

Prečo nezabudnúť

Príbehy detí týchto prianí sa ma bytostne dotýkali. Často, keď niektoré z nich plakalo, kričalo od bolestí alebo umieralo, som si vravela - len prežiť svoje peklo.  Ja som prežila, mnohé z detí nie.  No nezabudla som, myslím, ani na jednu tváričku. Jeden z priateľov mi pri spomienke na moju mŕtvu dcéru povedal, že ju  ťahám do tohto sveta, keď ona a všetky deti z oddelenia, ktoré umreli, majú byť v pokoji na druhej strane.

S rodičmi, ktorí odprevadili svoje deti na druhý breh, sme sa však zhodli, že o našich odídených treba rozprávať. Dôvod? Aby sme my ostávajúci nezatlačili smrť, ani detskú, do tieňa. Veď bola a je súčasťou nášho života.  Naopak, aby sme vďaka týmto deťom boli lepšími, aby sme pochopili, že láska je viac ako vyriadený dom, aby sme vedeli, že palacinky od maminky sú nad nemocničnú stravu, aby sme tí, čo ostávame,  s pochopením a rešpektom vzhliadali ku všetkým deťom. Aby nadané, usmiate, mrzuté, dyslektické, hyperaktívne, pomalé, nervózne či srdité dieťa malo vždy našu bezpodmienečnú lásku.

S tebou, Mirka

Po návrate z nemocnice som sa s odchodom svojej dcéry vyrovnávala po svojom. Každú noc som si písala o chvíľach, ktoré sme spolu prežili. Znovu som sa s ňou usmievala, tŕpla, pripravovala infúzie, lúčila. Na prvé výročie jej smrti som svoj špecifický denníček  pri horiacej sviečke dopísala. Presne v hodinu jej odchodu zhasla nie do konca dohorená sviečka. Vzala som to tak, že dovtedy moje dievčatko stálo pri mne, aby sme spomienky na všetky poznané onkologické deti spolu „napísali" a potom sfúkla sviečku a spokojne dokázala naozaj odísť. Spomienky na onkologicky choré deti potom vyšli v knihe S tebou, Mirka.

Keď som sa neskôr stretala aj s ďalšími rodičmi, ktorých deti odišli na druhý breh v chorobe, po potrate alebo nehode, znovu sme sa zhodli, že o týchto deťoch treba rozprávať. Treba dať vedieť, že existuje aj detská smrť, že ani ja, ani žiadna iná mama, otec, súrodenci nie sme v tomto nešťastí osamotení. Je nás veľa a prajeme si, aby smrť našich detí robila svet lepším. Aby všetka tá pozemská krása, ktorú nemohli oni zažiť, sa ich odchodom znásobila a tešila všetky bytosti.

Žltý narcis

Nie som stotožnená s názvom Liga proti rakovine, pretože viem, že ak je niečo proti, vyvoláva agresiu. Samotná rakovina je agresívna, prečo jej teda ešte pridávať aj v boji proti nej? Skôr beriem žltý narcis - symbol kampane pre pomoc onkologickým pacientom - ako nehu, v ktorej sa odrážajú všetky tváre detí, ktoré som poznala na onkologickom oddelení a ktoré odišli na druhý breh.

V jednom kvietku je Miško, ktorý čakal na maminu počas návštev s tým, že chce pri nej umrieť. Nikto mu neveril. Keď prišla mamka, položil si jej hlavu na kolená a pokojne vydýchol poslednýkrát.

V inom kvietku je Anička, ktorá prišla na oddelenie nádherne opálená s hrubým vrkočom. Zhubný nádor jej ukrajoval veľmi rýchlo z krásy. Bol dokonca rýchlejší ako bledla jej pokožka.

V ďalších kvietkoch množstvo batoliat, ktoré som raz spoznala na oddelení najmenších detí. Niektoré sa chceli so mnou hrať, niektoré len odovzdane pozerali z postieľok. Nikdy som sa nepýtala, ktoré sa vrátili domov. Tejto otázky som sa bála.

A Ľubka, ktorá nechala doma zdravé dvojča, pritom ju objala leukémia. A na Maroša, ktorý odchádzal s veľkým strachom v kriku.  A... A... A...

Teraz myslím na všetky tieto deti s veľkou láskou a posielam im tam hore, do  detského anjelikovského nebíčka, huncútske žmurknutie, úsmev, modlitby. Nech ich hladkajú a pomôžu im na ceste za svetlom a krásou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?