Ja zdieľam. Mám na to jeden veľmi velikánsky dôvod. Moja štítna žľaza. Keď sa totiž ozvali problémy s ňou, lekár mi povedal: "Zaštítili ste sa," a ukázal na jej miesto na krku. "Tu ste zastavili slová aj pocity, ktoré ste nedokázali vysloviť a štítna žľaza veľmi rýchlo zareagovala chorobnými zmenami." Keďže tieto zmeny postupovali naozaj veľmi rýchlo, operácii som sa nevyhla. Teraz sa však už nevyhýbam zdieľaniu. Viem, prečo.
Takže naspäť k dňom bez jedla. Mnohí z tých, ktorí sme ich absolvovali, sme usúdili, že ak sa dostatočne dlho pred týmto obdobím naň pripravíme, telo vyslané signály prijme a nastaví sa na obdobie, keď nedostane stravu, ale len vodu. Tohto roku som sa v mysli pripravila asi dva mesiace dopredu tak, že som prestala hovoriť či myslieť o hladovke, ale pripravovala som sa na dni na vode a práne. Inšpiroval ma Henri Monford, Francúz, ktorý už desať rokov neprijíma klasickú stravu, vyživuje sa pomocou prány, pije vodu. To však nie je mojím celoživotným zmyslom a dni na vode a práne beriem ako detoxikačné či odľahčené.
Ako som zvládla dni na vode a práne, opísala som v predchádzajúcom blogu, teraz chcem zdieľať opis dní po. Pôvodne som chcela zaregovať hneď po napísaní blogu, keď sa v diskusii objavil výsmešno-pobúrený príspevok, ale nachala som si čas, aby som zdieľala aktuálne to, čo žijem.
Moja tohtoročná skúsenosť dní "po" ma samú príjemne prekvapila. Stačil mi jediný deň na to, aby som sa adaptovala do normálneho života a tri dni na moju zvyčajnú stravu. Vlani som potrebovala, napríklad dlhší rozbehový čas na môj bežný život i stravu. Teraz som cítila, že postupne môžem rýchlejšie prejsť na tuhé potraviny. No na surovú zeleninu a ovocie som si nechala asi sedem dní. Potom som už jedla všetko tak, ako som bola zvyknutá. Bez jojo efektu.
Trochu som bola zvedavá, ako budem zvládať mimoriadnu pohybovú aktivitu. Totiž dva dni po návrate som otvárala dva nové pohybové kurzy so štyridsiatimi ľuďmi a k tomu ma večer čakali ešte moji pokročilí cvičenci. Energie som však mala a stále mám na rozdávanie. Od návratu cvičím pod pozorným pohľadom svojich cvičencov denne najmenej dve hodiny, v niektoré dni aj viac. Cvičí sa mi ľahko, kĺby sú uvoľnené, svaly dostatočne pevné a ohybné.
Samozrejme, ďalej ostávam bez liekov, tie som vylúčila už vlani. Po detoxikácii som totiž stavila na múdrosť a zdravie svojho tela. Je to však moja cesta a moja skúsenosť, každy by mal v podobnom prípade postupovať veľmi individuálne. Čo som však tohto roku postrehla ako ďalší bonus dní na vode, je väčšia vnímavosť či jasnejšie myslenie. A prichádzajú mi do života ľudia, s ktorými sme si veľmi blízki, s ktorými prežívame veľa radosti. Viem, že aj tieto stretnutia majú korene v mojom novom nastavení a vnímaní. Všetko so všetkým súvisí.