To som prišla učiť do základnej školy a hneď podľa hodnotenia kolegov (ja som ešte nebola zorientovaná v behu školy) som vyfasovala, tzv. problémovú triedu. Myslím si však, že ani oni si vtedy na začiatku školského roku neuvedomili, aká problémová to trieda bola. Dostala som totiž piatakov, ktorí sa práve v tejto triede spájali z dvoch štvrtých tried plus k nim ešte pribudli "prepadlíci".
Suma sumárum - tridsať žiakov, z toho dvanásť rómskych, z ktorých väčšina končila dochádzku práve v tejto piatej triede. Jedna čerstvo vychŕlená pedagogička bez skúseností ich nemohla vyviesť z miery. Pokojne si nechali vyložené nohy na laviciach, aj keď som vošla do triedy. Niektoré dievčatá z nich si ešte domaľovávali nechty na rukách, iné spod strapatých ofín si ma skúmavo prezerali. Myslím, že odhadovali, čo všetko si budú môcť dovoliť. A zjavne sa na to tešili. Ufff.
Dodnes si spomínam na tie haldy kníh a metodík pri posteli, ktoré som po večeroch i nociach listovala, aby som našla niečo, čím si tieto rómske deti "chytím". Z výšky som si totiž žiadne techniky do takejto situácie nepriniesla. Riaditeľ školy mi síce hneď v septembri sľúbil pomoc s tým, že keď si nebudem vedieť s deťmi rady, aby som po neho poslala. On to vraj vybaví. Áno, v bezmocnosti som ho niekoľkokrát zavolala, ale rýchlo som pochopila, že tadiaľ cesta nevedie. Deti ma rešpektovali ešte menej.
Začala som však spoznávať rodičov mojich žiakov, ich rodinné prostredie. Totiž medzi povinné jazdy triedneho patrilo aj to, že raz do mesiaca musel ísť do rómskej osady na návštevu rodín svojich žiakov. Nikdy som tam však nešla sama, vždy sme sa dohovorili dvaja, traja, piati. Takmer všetci osadníci, ktorí sa v tú chvíľu nachádzali doma, nás vítali pred domami. Niektorí aj s pohárikmi tuhého.
Postupne som spoznala rodinné prostredie svojich žiakov, a tak som potom vedela, že ak niektoré z detí neprišlo do školy, buď opatrovalo mladších súrodencov, alebo si nemalo čo obliecť, alebo šlo mame, súrodencovi, tetke, stýkovi či inej príbuzenskej osobe po lieky do mesta. Alebo mu niekto v rozvetvenej rodine umrel. Čo z toho bola pravda, možno ani dieťa netušilo.
Boli to náročné chvíle učenia, ale aj ustráženia toho, aby deti chodili do školy. Za to sme totiž boli zodpovední my - triedni. A pekne na pedagogických poradách sme referovali, koľko návštev sme urobili v osade, koľko upomienok sme poslali, prečo sme ešte neposlali trestné oznámenie, ktorí rodičia prišli za nami do školy, čo sme s nimi riešili.
Myslím, že na niektoré nepríjemné situácie z tohto obdobia som zabudla, no ostali mi v spomienkach mnohé rómske deti. Michal, ktorý sa nechcel učiť, ľahko vzbĺkol, no bol mimoriadne inteligentný. Napriek tomu skončil v osobitnej škole, pretože v základnej niekoľkokrát prepadol. Danka, ktorá sa dobre učila, diktáty písala bez jedinej chyby, vyučila sa za predavačku, no nikde v obchode ju zamestnať nechceli. "Všade ma odmietli, veď som Cigánka," vysvetlila jednoducho, keď sa vzdala svojho predávačského sna. Ondrej, ktorý dokonale poznal, čo si podľa zákona môže dovoliť on a čo učiteľ. Zuzana, ktorá rodila o rok neskôr spolu so mnou. Paťka, ktorej sebavedomie bolo na bode mrazu, no bola veľmi vnímavá a s radosťou som jej napísala do pamätníčka, že verím, že z nej vyrastie múdra a krásna žena.
Dva roky som učila aj desaťčlennú skupinku rómskych detí, ktoré nechodili na angličtinu, ktorú mali ostatné deti v rozvrhu, ale učila som ich čosi ako špecifickú prípravu dievčat, hoci boli medzi nimi aj chlapci. Tak sme spolu varili, piekli, robili výstavky ručných prác či napečených dobrôt. Keď sa im nechcelo nič robiť - to záviselo napríklad aj od počasia - tak sme išli na prechádzku či si len tak maľovali, alebo sa hrali s legom. Prosím, a to boli puberťáci. Jednoducho, občas im detské hry chýbali. Na druhej strane sme sa však veľa rozprávali na dospelácke témy. Išli najmä ženské témy, sexualita, problémy v rodine, ale aj ich idealizácia rodičov a príbuzných či agresivita, s ktorou si nevedeli poradiť. Široký záber aj pre skúseného psychológa.
Už roky nestojím za katedrou, no mnohí títo žiaci - teraz už dospeláci - ma stále oslovujú pani učiteľka a vždy a všade sa ku mne priznávajú. To je jedno, či ma zbadajú na druhej strane cesty, či ďaleko vpredu v obchodnom centre, či v preplnenom autobuse, zakričia: "Ako sa máte, pani učiteľka?"
