Stretli sme sa akoby náhodou na jednom seminári. Náhoda to však nebola, lebo o Filipovi som už niekoľko rokov vedela a želala som si stretnúť sa s ním. Najmä po tom, ako som sa dozvedela, že nedávno bol na súťaži v poľských Mikolajkách, kde obsadil tretie miesto v balete chlapcov a sám si tento úspech veľmi váži: „Predo mnou boli len Kanaďan a Američan, za mnou Nemci a Holanďan. Siedmy som skončil v modernom tanci, za sebou som nechal ďalších dvadsať chlapcov. To bol taký dobrý pocit!"
Chlapec vie, čo chce
Moja túžba teda zariadila, že sme sa s Filipom stretli a ležiac na karimatkách v šatni sme rozprávali najmä o tanci. Prekvapilo ma, ako krásne tínedžer rozpráva, a vôbec to nebol dopredu pripravený rozhovor. Každá jeho veta má jasný začiatok a jasný koniec. Pri rozhovore sa vie úprimne pozerať do očí a keď hovorí o svojom budúcom profesionálnom živote tanečníka a choreograf, v jeho očiach je rozhodnosť. Všetko toto mi našepkávalo, že mám pred sebou takmer zrelú osobnosť. Navyše, veľmi talentovanú.
Filip momentálne navštevuje tretí ročník v Súkromnom tanečnom konzervatóriu v Liptovskom Hrádku, kde okrem vyučovacích predmetov bežnej základnej školy má každý deň klasický tanec, občas aj moderný, charakterový či ľudový. Okrem toho dvakrát do týždňa tréningy v Tanečnom klube Jessy, kde nielen tancuje, ale vytvára aj niektoré choreografie, zaujíma ho i organizačná práca okolo súťaží, výber hudby, kostýmov. Keď som si prezrela zoznam jeho účinkovania na súťažiach, či už ako jednotlivca, alebo v skupine, bol úctyhodne dlhý. A to má chlapča, pripomínam, štrnásť rokov.
V súvislosti s jeho vekom a nárokmi na Filipov život, najmä tanečníka, vyvstali medzi maminami, ktoré sa o chlapcovi dozvedeli, otázky ohľadom jeho vyťaženia a detstva: „Má vôbec nejaké detstvo? Nie je to na úkor školy?"
Tanec má zakódovaný hlboko v sebe
Až vtedy som si uvedomila, že mne niečo také nenapadlo z jediného dôvodu: videla som na Filipovi, že o tanec má záujem on sám, že tento záujem vychádza hlboko z jeho vnútra a do tanca ho netlačí ani mama. Jednoducho - on chce, a preto sa mu nevidí zaťažko zvládať náročné tréningy, súťaže, vystúpenia i školu. Priznal však: „Učím sa prevažne večer, aj neskoršie, ale keď som veľmi unavený, potrebujem si oddýchnuť, idem spať. Mamina mi verí, že všetko zvládnem. Vychádzam s ňou veľmi dobre, dôverujem jej a som presvedčený, že aj ona dôveruje mne. Vždy napríklad vie, keď mám nejaký problém, príde na to sama, ale v mnohých prípadoch sa jej zverím aj sám."
Mamina Mária tiež potvrdila moje úvahy v tom, že naozaj svojho syna do tanca nikdy nenútila. Dokonca chlapec si tancovanie ešte pred rokmi našiel sám tak, že sa ako dieťa kamarátil s dievčatkom, ktoré tancovalo v súbore. Raz ho pozvalo na tréning a Filip sa odvtedy od tanca nevie odtrhnúť. „Tréningy sú skôr o makačke, ale keď si vystúpenie môžem užiť, je to úžasné. Každý tanec má iný charakter a inak musím vyjadrovať pocity telom, mimikou, pohybmi, inak precítiť hudbu," zhodnotil. A ja mu verím, že si vystúpenia dokáže poriadne užívať. Vidno to na fotografiách a videozáznamoch, počuť to v jeho hlase, keď rozpráva o tanci.
Keď sme však narazili na poplatky za školu, súťaže, vystúpenia, dodala Filipova mamka, že ona je jeho jediným sponzorom. Jej syn vraj často hovorí, že: „... mnohí tanečníci majú na tričkách logá firiem, ktoré im finančne pomáhajú, ja si tam napíšem - mojím sponzorom je moja mama."
Nehovorí o konkurentoch, ale o priateľoch
Na Slovensku je podľa Filipa veľmi málo chlapcov, ktorí sa venujú klasickému tancu, baletu, a preto je rád, že na stretnutiach so zahraničnými tanečníkmi môže porovnávať svoje výkony, svoje napredovanie. Ostane však talentovaný chlapec na Slovensku? „Určite by som chcel skúsiť aj pôsobenie v zahraničí. Momentálne ma zaujíma Kanada a Nórsko, lebo viem, že sú tam výborní tanečníci. V Kanade aj veľmi dobré tanečné štúdiá."
Ako vníma Filip svojich konkurenčných tanečníkov? Hneď ma opraví, že v každodennom živote sú skôr priatelia ako konkurenti. Dokonca nemajú medzi sebou ani „tanečné" tajomstvá. „Píšem si takmer denne s tanečníkmi zo zahraničia a delíme sa o to, aké máme tréningy, kam sa chystáme, čo nacvičujeme. Komunikujeme v angličtine. Okrem toho na medzinárodných súťažiach sa stretávam so zaujímavými tanečníkmi, ktorí mi veľmi veľa dávajú. Naozaj to medzi nami nie je o konkurencii, ale o priateľstvách."
Keď som sa opýtala na plány do dospeláckeho života, jednoducho odpovedal, že určite spolu tanec a choreografia, k tomu cestovanie. A rozhovor jednoznačne ukončil. Potreboval ísť ku krajčírke po kostýmy a potom na tréning. Čo na tom, že bola nedeľa.