Milujem rozhovory s Ivanom Rusnákom, milujem jeho prednášky, jeho vhľady, pokoj a vyrovnanosť. Na jednom z posledných stretnutí pridal k tomuto všetkému, čo ma u neho oslovuje, aj hrdosť na to, že pochádza z Ružomberka.
Ale ešte čosi navyše. Vraj ho hreje pri srdiečku i to, že práve v Ružomberku pôsobil začiatkom minulého storočia český lekár Ctibor Bezděk, ktorý je zakladateľom etikoterapie. Jeho postrehy, že choroby fyzického tela bývajú prejavom porúch, ktoré nastali v duševnej sfére, totiž vybudovali základy etikoterapie - originálnej liečebnej metódy, ktorá sa stala predzvesťou súčasnej psychosomatiky. Ako hlavnú príčinu všetkých chorôb označil C. Bezděk sebectvo, vlastnosť poškodzujúcu zdravie. Odstránenie sebectva zo života sa podľa neho dá liečiť mravnosťou – etikoterapiou. To, čo je mravné, je vždy zdravé.
Morálne pravidlá máme dané, sú v nás
„Všetko súvisí s morálkou,“ pokračoval I. Rusnák. „Všetci cítime, čo je dobré a čo dobré nie je. Niekto tvrdí, že to je relatívne. Nie. Je to absolútne, je to niekde hlboko vo vnútri nás. Ešte raz: je dobré kradnúť? Nie. My to všetci v sebe vieme. Alebo je dobré niekomu ublížiť či snáď niekoho zabiť? Nie. To nemôže byť dobré. Morálne pravidlá máme dané, ale nad nimi je ešte zákon. Aký? Zákon vyššieho rádu.“
Pokračoval rečníckou otázkou - nosí sa v súčasnom svete na každom mieste morálny postoj? Pokračoval: „Ešte pred pár desaťročiami platilo, že ak nekradneš, okrádaš svoju rodinu. Pomýlené. Je zlé rúbať drevo v lese bez povolenia? Je. Veď je to krádež. Ale sú aj krádeže elegantné, s bielymi golierikmi, kde sa presúvajú milióny až miliardy. Tu tiež však platí základné pravidlo – nemáš kradnúť. Je totiž jedno, či ukradneš niečo za euríčko, či za miliardu. Ak kradneš, znamená to, že v sebe máš akési nesprávne postoje – si schopný ukradnúť. Potrebujeme toto zmeniť na iný postoj – chcem všetko získavať správnym, čistým, čestným spôsobom.
Odpoveď dneška – no, ty sa ďaleko nedostaneš. Dobre, ale mám čisté svedomie. To stojí za to. Nemusím chodiť v neprestreľnej veste. Nemusím mať bodygardov, pancierové auto a báť sa, čo sa so mnou stane. Žijem si slobodne a to je niekedy viac, ako mať milióny.
Konať čisto, čestne a správne na všetkých úrovniach by sa malo stať vnútornou samozrejmosťou každého. Či je niekto chudobný, stredne bohatý, najbohatší, či sú to ľudia vládnuci, či nevládnuci. Toto sa musí stať základom nášho uvažovania. Pokiaľ v sebe vo všetkých oblastiach toto budeme mať ako samozrejmosť, teda že chcem len dobre, ale nielen navonok, ale aj v strede svojho vnútra, náš život, náš svet sa obráti k lepšiemu. Zdá sa však, že v súčasnosti sú tieto myšlienky veľmi idealistické, ale každý má slobodnú vôľu, môže sa rozhodnúť, ako len chce.“
Bohatstvo je pominuteľné, svedomie nie
„S čistým svedomím sa žije ľahko, aj keď si chudobný. Bohatstvo je pominuteľné, svedomie nie. Máme čo jesť, máme si čo obliecť, máme kde bývať, dokonca aj aké-také autíčko väčšina ľudí má. Áno, sú aj ľudia, zdanlivo, nešťastníci, ktorí sa veľakrát dostali do ťažšej situácie sami svojimi rozhodnutiami. V súčasnosti vidíme dosť nešťastníkov, bezdomovcom, ľudí, ktorých zmámili alkohol, cigarety, drogy a ich zdravie je veľmi chatrné.“
Dá sa vystopovať, prečo som na pohľad v zlej situácii
Ivan Rusnák sa vrátil do svojej lekárskej praxe, keď povedal: „Takýchto ľudí stretneme na traumtológii, internom, úrazovke, doliečovacom oddelení. Práve na týchto oddeleniach vidíme veľa ľudí, ktorí sú na tom zdravotne nie veľmi dobre. V ich prípadoch sa však dá bez problémov vystopovať, že svojím nie veľmi dobrým, správnym spôsobom života sa dostali do svojej „zlej“ situácie. Viem ale, že väčšina ľudí tieto príčiny nevidí, hoci niektorí už ľutujú, že šli týmto nesprávnym, neetickým spôsobom žitia. To sa už nedá vrátiť späť. Občas napríklad povedia: „Keby sa to dalo vrátiť späť, už nikdy nepijem...“
Na konci pobytu tu na Zemi by sme mali byť lepší
Nakoniec však ľútosť je isté kritérium, že sme na tento svet nejakí prišli a keď končíme pobyt na Zemi, mali by sme byť správnejší, dokonalejší, lepší.
„Ak toto cítim v záverečnej fáze svojho života, svoj život som nepremárnil. Ale dobre je aj to si uvedomiť, že keby sa udalosti dali vrátiť späť, takouto cestou by som už nešiel. To je jedno, či je to alkohol, cigareta, nečestnosť, krádež.
Málokto na konci svojho života na otázku, či by to ešte raz v živote zopakoval, povie – neviem. Väčšina ľudí totiž vtedy vidí, aké fyzické či vnútorné utrpenie si pripravili kvôli niečomu, čo bolo v živote úplne zbytočné a neprinieslo nikomu nič dobré.“
Etikoterapia mi prišla do cesty akoby sama od seba
Keď som asi pred piatimi, šiestimi rokmi nazrela do etikoterapie tak, že som hľadala práve v Ružomberku pokračovateľov, blízkych či príbuzných lekára Ctibora Bezděka, netušila som, že etikoterapia mi príde do života veľmi výrazne a akoby náhodou. Dnes, keď sa pozriem na túto časť cesty môjho života, vidím to ako skladačku: pátranie v Ružomberku po stopách Ctibora Bezděka, lekár Ivan Rusnák z Liptovského Hrádku a jeho pohľady na duchovné príčiny chorôb, etikoterapeut VladiMÍR Červenák z Bratislavy a jeho Škola etikoterapie...
Navyše, som hrdá aj ja na to, že žijem v Liptove, kde okrem iného sa zrodila táto, dnes in terapia - etikoterapia. Dokonca som otvorila prvé kurzy ČAROkruhov s etikoterapiou a cítim, že to, čo C. Bezděk zasial začiatkom minulého storočia, klíči a rastie aj takto ďalej. Mám z toho radosť, lebo pochopenie situácií, ktoré nás v živote stretajú, objavujeme aj v ČAROkruhoch občas s veľkým wau. Život je takto úžasná a DOBROdružná skladačka, do ktorej jednotlivé puzzle zapadajú do seba s absolútnou presnosťou.