Štyri mesiace som sa stretávala ako lektorka v rámci jedného projektu dvakrát do týždňa po jeden a pol hodiny so skupinou takmer štyridsiatich žien v zrelom veku. Od päťdesiatky nahor. Myslím, že hornou hranicou bol vek čosi nad sedemdesiat rokov, ale to som nezisťovala. Naším zámerom bol totiž pohyb. Tému som poňala nielen cez fyzicky pohyb, ale tiež pohyb smerom k sebapoznávaniu cez rôzne iné „pohyby“.
Pohyb, pohyb, pohyb
Základ tvorili uvoľňovacie, dychové a jednoduché fyzické cvičenia z jogy. Pridala som hry z intuitívnej pedagogiky, maľovanie mandál, hry v kruhu na spoznávanie svojej pozície v sociálnej skupine.
Podľa momentálneho postavenia Mesiaca - Luny na oblohe, ktorá súvisí s našou ženskosťou, sme pozorovali jej vplyv na naše správanie a preciťovanie, načreli sme do etikoterapie a cez ňu odhaľovali pravdu o sebe samých. Teda naše stretnutia boli o sebapoznávaní nielen na karimatke v uzavretom priestore, ale najmä o pochopení všetkého, čo sa nám deje v živote a o prebratí zodpovednosti za to. Vždy išlo o pohyb. Tela, dychu, mysle.
Ženy odrazu skrásneli
Spočiatku „moje dievčatá“ prichádzali na stretnutia priveľmi vážne, z môjho pohľadu zviazané či utlačené udalosťami svojich životov. Už po prvých uvoľňovacích cvičeniach sa však ich tváre menili. Začali sa viac usmievať. Krásneli. A najprv cez fyzické cvičenia zisťovali, aké stuhnuté majú svaly, aké boľavé sú kĺby – najmä kolenné, bedrové a ramenné.
Samozrejme, pri cvičeniach sme šli len po hranicu bolesti, nepretláčali sme ju, ale cez uvoľnenie rozpúšťali, ak to šlo. Ak nešlo, hľadali sme práve cez etikoterapiu pochopenie stavu, v ktorom sa konkrétne „dievčatá“ nachádzali. Každá pozícia, každý pohyb totiž hovoril o každej z nás a dával odpoveď, ako skutočne na to sme. Fyzicky i psychicky. Nie, čo nám povedal lekár, čo sme vyčítali v knihách či na internete, odpovede prichádzali z našich tiel, z našej duše.
Pre mňa ako lektorku bolo úžasné sledovať, ako ženy samé na základe podnetov nachádzali odpovede v sebe. Ako si cez všetky spoločné aktivity uvedomovali svoju hodnotu.
Svet je v poriadku
Raz mi na začiatku cvičenia sedemdesiatročná Evička zahlásila: „Keď ťa vidím, viem, že celý svet je v poriadku.“
A ja som po týchto slovách vedela, že ona je v poriadku. Že našla dostatok sebaúcty, aby si určitý čas dňa pravidelne dvakrát do týždňa venovala sebe samej. Nedvíhala moje ego, dvíhala seba samú a uvedomovala si svoju hodnotu.
Bola to práve Evička, ktorá mi na poslednom cvičení povedala, že pochopila, akí dôležití sú nielen blízki ľudia okolo nej, ale aká dôležitá je ona sama.
Mnohé z týchto dievčat tak ako Evička na cvičeniach objavili, že existuje aj sebahodnota, sebaúcta, sebadôvera a že ony ako ľudské bytosti, ako nádherné, zrelé ženy majú na ne právo. Dokonca, že všetko toto majú vo vlastných rukách. Len sa momentálne nechali vtlačiť okolitým svetom, matrixom, do pozície ženy, ktorá všetkým blízkym slúži a na seba nemá čas. Týchto štyridsať žien si na seba čas našlo, aby potom viac-menej šťastné rozdávali šťastie aj svojim blízkym. Dokonca sme si sľúbili, že sa budeme aj po skončení projektu pravidelne stretávať.
Dozrievanie na každej úrovni
Sama som v tretej tretine svojho života a z vlastných skúseností viem, aký je dôležitý každý pohyb, ktorý rozpohybuje telo i myseľ. Preto som celý projekt pre aktívne starnutie – radšej by som napísala dozrievanie – seniorov poňala ako pohyb na každej úrovni. Ak totiž spoznáme na fyzickej úrovni, napríklad svoje chodidlá a prsty na nohách, potom vieme, čo s nimi môžeme urobiť, aby sme do najzrelšieho veku boli ohybní fyzicky i psychicky.
A v tomto boli „moje dievčatá“ úžasné. Dozrievali vo svojom dozrievaní na každej úrovni. Jednotlivé pozície každej z nich individuálne „hovorili“, ako sú na tom po fyzickej stránke, ktoré svaly sú priveľmi stuhnuté či skrátené, kde má ktorá napriek svojmu veku veľký potenciál na posilnenie tela, na posilnenie svojej koncentrácie, bdelosti, na posilnenie svojej sebaúcty.
Bývala aktívna atlétka často hovorila, že objavovala pri cvičeniach svaly, ktoré sa jej v jednoduchých jogových pozíciách nejako ozvali a o ktorých akoby doteraz nevedela. A to športovala a aj v zrelom veku sa veľa pohybuje. Ale presne o to ide. My ženy si často myslíme, že v domácnostiach máme dosť pohybu, že sa dosť pohybujeme vo svojich záhradkách, pri svojich ženských povinnostiach. Áno, ale je to jednostranné zaťaženie, a skôr by som povedala, že ide viac o únavu svalov ako o cvičenie. Zamerané na seba, svoje svaly, svoj dych sme odrazu zistili, napríklad, že máme aj svaly na bočnej strane trupu a aj ony chcú našu pozornosť a dokážu na ňu zareagovať
Som veľmi vďačná „mojim dievčatám“, že si našli čas na spoločné chvíle, že som sa pri nich veľa naučila, a že som si ešte zreteľnejšie uvedomila hodnoty tohto života. Veľké ďakujem.