Keď žena povie smrti áno

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 30.8.2014 o 12:28 | (upravené 30.8.2014 o 15:39) Karma článku: 12,61 | Prečítané:  13583x

Keď som ako matka povedala kedysi smrti svojej dcéry áno, netušila som, že o niekoľko málo rokov budem v podobnej situácii a poviem aj ako žena áno smrti svojho muža. Hovorí sa predsa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Ja som vstúpila.

Tie dve áno som dlho v sebe tíško nosila. Vedela som, že moji milí – oboch dostihla rakovina -  na ne v danú chvíľu čakali a až vďaka tomuto uplakanému súhlasu mohli odísť na druhú stranu. Keď umieralo moje dievčatko a  dokázala som jej povedať – choď, cítila som jej úľavu. 

Sľub a strach

Keď odchádzal manžel, celú noc som zbierala odvahu na áno pre neho. Vtedy som cítila jeho strach a nesplnený sľub. Do poslednej chvíle, kým bol pri vedomí, totiž hovoril, že si postavíme spolu nový domček. Bol to náš sen, no život sa akosi inak krútil a my sme ho do jeho štyridsiatky nestihli postaviť.

Najprv bola totiž starostlivosť o tri malé deti, potom dcérina smrť, manželova choroba. A nakoniec jeho strach pri umieraní, presnejšie povedané - strach z toho, ako si poradíme bez neho. Dve deti a ja. Bytostne som cítila jeho obavy, ktoré sa takto stávali aj mojím strachom. Takmer celú noc mi trvalo, kým som si v duchu spočítavala všetky požehnania, ktoré nám priniesol náš vzťah a spoločný život. Kým vďaka k tomu všetkému, čo sme spolu zažili, naplnila moje vnútro a ja som dokázala povedať – choď. Už ťa čaká aj naše dievčatko, aj tvoj otec. Zvládnem to tu s našimi dievčatami, prosím, neboj sa.

V tú chvíľu som cítila, akoby ma ktosi vyzliekal z vlastnej kože. Akoby ju ťažko, boľavo ťahal zo mňa od nôh cez hlavu. Vo chvíli, keď ma z nej zobliekol - veľmi zreteľne som cítila, ako sa z nej posledná doslova vylúpla moja hlava – vnímala som akúsi úľavu, pokoj, ľahkosť. Navyše, zdalo sa mi, že ma ovinul jemný vánok. Ako pohladkanie. A vedela som, že môj milý v tej chvíli v nemocnici zomrel.

Môj tieň 

O odchode mojich blízkych som dlho nedokázala rozprávať. Ani o mojom prežívaní ich posledných chvíľ. Prečo o tom hovorím teraz? Ich smrť sa totiž na roky stala mojím tieňom. Napriek tomu, že som po ich odchode hovorievala, že sa smrti nebojím, pretože na druhej strane ma budú práve oni dvaja čakať, zistila som, že to tak celkom nie je pravda. Od ich odchodu som si totiž vždy priala šťastne zomrieť. Keď túto vetu počul etikoterapeut, opýtal sa ma – čoho sa bojíš? Ja? Ničoho – tvrdila som. Až po jeho správne kladených otázkach som uznala, že sa bojím bezmocnosti pri umieraní, že sa vlastne bojím smrti.  

Keď som si pekne nahlas priznala tento strach, odrazu mi začali prichádzať do života ľudia, ktorí majú podobný problém. Strach zo smrti. A uvedomila som si, že práve smrť a všetko okolo nej je v našej kultúre v súčasnosti zahalené tak, akoby sa nás smrť vôbec nikdy netýkala či nemala týkať.

Vytesnili sme ju na okraj našej pozornosti. Možno až za okraj. Bojíme sa jej, nemáme ju radi. Nechceme o nej v bežnom živote počuť, uvažovať, často slová o nej zaháňame poznámkami: „To je morbidné, nechcem sa o nej rozprávať, nechcem o nej počúvať. Prosím, radšej nie, budem smutná, rozcitliviem sa, o smrti ani slovo.“

Pritom sa s ňou denne v rôznych podobách stretávame. Nielen vo virtuálnej v hrách, filmoch, ale je blízko nás – v agresivite, v bojoch ďaleko vo svete i hen, za humnami našich hraníc...

Pochopiť a prijať

Keď sa ma smrť dotkla pri odchode mojej dcéry, rozsypal sa mi svet. Nechápala som, ako môže umrieť dieťa, moje dieťa, dievča na rozpuku ženstva. Ako môžu umierať deti, s ktorými som trávila čas na onkologickom oddelení. Krásne deti, chvíľu plné života, odrazu zlomené, vyblednuté chorobou. Ich smrť som pomaly, veľmi pomaličky vstrebávala, rozumom pochopila, prečo potrebovali odísť. Stopy, dotyky týchto detí však ostali vo mne.

Keď umrel manžel, rozkývala sa Zem pod mojimi nohami. Nikde žiaden pevný bod. Znovu som potrebovala rozumom vstrebať jeho odchod. A najmä pochopiť a prijať.

Napadlo mi, aby priateľ - astrológ urobil porovnávací horoskop smrti mojich blízkych s mojím. Bežne robieva horoskopy narodenia, tranzity, partnerské porovnávacie horoskopy. Šlo by teda urobiť horoskopy, ktoré by mi pomohli pochopiť smrť? Urobil to. Po jeho slovách som bola niekoľko týždňov mierne paralyzovaná, ale práve ony mi pomohli pomaly pochopiť, prečo moji milí odišli. Veľmi, veľmi zjednodušene – ich osud sa naplnil, uzavrel. Dokončili bez ohľadu na to, koľko rokov mali v čase smrti, to, po čo prišli na Zem. Presne v danú chvíľu sa potrebovali vrátiť. Samozrejme, pochopila som vďaka týmto horoskopom, znovu postupne a pomaly, akú úlohu som pri ich odchode zohrávala ja a čo ma ich smrť mala naučiť.

Znovu veľmi, veľmi zjednodušene – odprevadiť ich v láske, s láskou a naučiť sa zvládnuť vo vlastnom živote bolesť. Toto je môj individuálny odkaz môjho horoskopu a horoskopov mojich blízkych vyjadrené mojimi slovami.

Všetci to vieme

Uvedomila som si, že to, čo som potrebovala vidieť cez horoskopy, bežne v živote a pri smrti funguje. Predsa sa hovorí – naplnil sa jej/jeho osud, potreboval odísť. Aj mnohé ľudové výroky či odkazy dávnych civilizácií  tieto a podobné múdre slová obsahujú... Rovnako často máme na perách slová o láske, ale dokázať sa s láskou pozerať do očí smrti, je iný level. Je však súčasťou nášho života, súčasťou školy tohto života.

Smrť ako dar

Možno z iného súdka, ale príbeh súvisí s predchádzajúcimi slovami. Odvtedy, ako som pochopila smrť svojich blízkych, mi často do života prichádzajú ľudia, ktorí sa dotýkali či dotýkajú podobných skúseností, a potrebujú o smrti rozprávať, prípadne sa poradiť, či nesú ďalší odkaz týkajúci sa tajomstva odchodov.

Tak to bolo aj s jedným mladým krehkým žieňatkom. Keď žena rozprávala o smrti svojej matky, ktorá odišla, keď ona bola malým dievčatkom, vytrvalo mi hľadela do očí.

Chcela v nich vyčítať porozumenie pri slovách: „Smrť svojej mamy beriem ako dar. Ako dar, ktorý mi dala svojím odchodom, a tak ma naučila naplno žiť. Nemala som rada ľudí, ktorí ma ako malú hladkali po hlave s ľútosťou – ty chúďatko, vyrastáš bez mamy. Necítila som sa ako chúďatko, cítila som sa ako dievča, ktoré aj z druhého brehu má podporu svojej mamičky. Aj napriek jej skorej smrti, vychovala zo mňa silnú ženu, preto jej odchod cítim ako najväčší dar, aký mi mohla dať v danú chvíľu.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?