Bola som jeho princeznou

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 17.10.2014 o 6:58 | Karma článku: 7,64 | Prečítané:  1109x

Celý deň horela u mňa sviečka. Za pokoj ockovej duše. Mal výročie smrti,no bežný deň mi nedal príležitosť na stíchnutie a spomienky na neho. Až keď dom zaspal. 

Prvá spomienka mi priniesla jeden z posledných obrazov: keď som otvorila dvere na nemocničnej izbe, ocko sedel na posteli a plakal. Hoci vždy bol vysokým, mocným mužom, teraz ho choroba stenčila a smútok schúlil do bezmocnej kôpky. Pozrel na mňa so slovami, že maminka ho nechce, lebo jej ublížil. Vraj sa mu to snívalo a veľmi sa bojí, že o ňu prišiel. Chvíľu trvalo, kým pochopil, že maminka je doma a príde popoludní za ním.

Objala som tohto kostnatého muža a ticho do seba plakala. Ocko, čas bol taký, aký bol. Nenosila sa pred verejnosťou na tácke láska k vlastnej žene a deťom. Dotyky a pohladkania neboli na dennom poriadku. Budoval sa socializmus. Aj ja som nosila pioniersku šatku na krku a bola som hrdá na jej červenú farbu. A fakt si nepamätám, že by s nami rodičia trávili čas na výletoch či prežívali s nami dni plné detských zážitkov. Viem však, že ocko ma mal veľmi rád. Cítila som to cez rôzne veľké maličkosti. 

Nosieval ma po dome na baraních krčkoch :-) Mohla som mať tri roky, ale pamätám si, aký bol svet malý z jeho krku a ako pevne ma držal za nôžky, aby som sa udržala vzpriamene nad jeho hlavou. Mám v bunkách svojho tela jeho pohladenie plné lásky, keď vošiel do domu prezlečený za Mikuláša a ja som podľa topánok spoznala, že je to on. Pred bratmi mi naznačil, aby som bola ticho a pohladkal ma. Nebolo to často, možno preto toto pohladkanie ostalo tak hlboko vo mne aj s celou atmosférou toho dňa.

S dvoma bratmi sme mávali doma "služby" - bolo treba nanosiť drevo, uhlie z drevárne do kuchyne, postarať sa o riad. Po troch týždňoch vždy prišlo vyhodnotenie a odmena - papierová jedno- alebo trojkorunáčka. Často končila s jeho láskavými slovami u mňa.

Alebo sa pamätám, keď ho chlapi doniesli celého dobitého po dvoch dňoch z lesa, kde chystal drevo na zimu a spadol s fúrou metrovice do potoka. Prelomil sa pod nákladom most. Sedela som zastrčená v rohu kuchyne a veľmi sa oň bála. Usmial sa na mňa teplým pohľadom - všetko je v poriadku. Myslím, že najradšej mal pesničku Hej, Slováci. Často som ho počula spievať ju mocným hlasom.

Keď som vyrástla, budoval fabriku - bol od začiatku pri stavbe sklární. Vodil ma po jej základoch. S úsmevom spomínam, že takmer vždy som bola v šatách. Ako princezná. A tak sme  liezli spolu na rozostavané poschodia, vysvetľoval mi, kde budú stáť pece na tavenie skla, kde budú sklári s píšťalami, kde brusiči. Možno ticho dúfal, že prevezmem časť sklárskej tradície do svojich rúk. Nahlas mi to však nepovedal. Bratia ostali v sklárni, ja som si vybrala inú cestu.

Bola som prvorodená a môj vek bol kalendárom manželstva mojich rodičov. Asi to spolu nemali ľahké, no ockove posledné chvíľky hovorili o láske k maminke. Takej pokojnej, dozretej. A dôležitej pre mňa. Ďakujem, ocko, že som bola tvojou princeznou.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?