Keď nám tiene tiahnu do života, máme problém na riešenie

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 4.3.2015 o 20:35 | Karma článku: 3,38 | Prečítané:  560x

More má pre mňa aj v zime svoje čaro. Pláže sú prázdne, na vyvýšených hrádzach sa len sem-tam objaví nejaký bežec či cyklista. Slnko vstáva neskôr ako v strede Európy, a tak si v pološere vykračujem ráno bosá k majáku. Nohy si nechám omývať nepravidelnými čipkami morských vĺn. Mám meditatívnu náladu a len občas zazriem, ako domáci zababušení v mikinách na mňa nechápavo pozerajú. Tuším, že aj slnko už vstalo, no mračná ho clonia. Nie celkom. Wau, vykuklo, ale tak zvláštne.

Svojím svetlom preťalo oblohu akoby na polovice. Jedna ostala v tmavom šere, druhá sa leskne ranným svetlom. Okamžite nastavujem v mobile fotoaparát a zachytávam prítomný okamžik. Raz, dvakrát, desaťkrát.

Obloha mení intenzitu jasu, ale v podstate ostáva v polarite svetla a tieňa. Pokračujem k majáku, občas sledujem oblohu. Nemení sa. Nebeský obraz ide so mnou. Pri majáku od úžasu nechám otvorené ústa: svetlo a tieň dokráčali so mnou k môjmu cieľu. Sú výrazne čierno-svetlo oddelené a hoci do svetla už svieti maják, tieň ostáva tieňom. Posadím sa na skaly a uvedomujem si – obloha mi hrá divadlo života.

Možno mi vraví: „Pozri sa, dievča, na svetlo a tieň vo svojom živote. Uvažuj, medituje, odpoveď máš vo svojom vnútri.“ A tak sedím, počúvam more, počúvam seba a svietim si na svetlo i tieň v živote. Vo svojom aj v príbehoch ľudí, s ktorými sme šli chvíľu týmto svetom. Hoci impulz na vnímanie svetla a tieňa prišiel zvonku, svetlo aj tieň máme v sebe.

Keď tieň vyskočí z tieňa a prezradí sa v jazyku

Pozrieť sa otvorenými očami na svoj vlastný tieň a vidieť ho celý a zreteľne dá zvyčajne zabrať. Prečo? Pretože keď ide život v pokojných vodách, tieň si hovie za nami, vedľa nás, v nás a nepotrebuje sa prejaviť. Len pozoruje a ukladá do svojej presnej počítačovej pamäte, čo všetko nám bude treba raz otvoriť, na čo všetko si budeme musieť posvietiť, keď sa on – osobný a múdry tieň – dostane k slovu.

K slovu sa dostáva vtedy, keď život naberá na obrátkach, keď prichádzajú prekážky, ťažkosti, problémy. Tieň vyskočí z tieňa: „Tu som, chcem ti povedať, že toto a toto treba riešiť v tvojom živote.  Berieš?“  Nie, nie, spätíme sa a odbíjame tieň slovami: „To nie je môj problém.“ alebo „To sa mňa netýka.“ alebo „To neriešim.“  Dôsledne odmietame týmito výpoveďami svoju zodpovednosť za svoj život. Nechceme prebrať zodpovednosť za seba samých.

Navyše, takéto a podobné vety nesú v sebe známky toxických vlastností a emócií, ktoré poškodzujú zdravie, ako sú napríklad známky netrpezlivosti, hnevu, odporu, nedôvery, agresivity, odmietania či ignorácie. Vyslovujeme ich zvýšeným hlasom, občas so srdom a dávame aj intonáciou najavo, že sa nás to, čo odmietame, dotýka. Len sa toho nechceme dotýkať, napríklad zo strachu, že odkryjeme niečo, čo nás môže zraniť, zabolieť, čo môže narušiť našu istotu, ktorá istotou nemôže byť. Možno sa bojíme, že stratíme z tváre masku, ktorou sa prezentujeme pred ľuďmi – čo keď zistia naše slabé stránky? Čo povedia, keď...

     Chtiac-nechtiac tak upozorňujeme na svoj vlastný tieň. Čo teda robiť, ak dokážeme postrehnúť vety odmietania zodpovednosti vo vlastných výpovediach? Skúsme hneď obrátiť pozornosť k sebe a hľadať v sebe to, čo zdanlivo nie je náš problém, čo sa nás zdanlivo netýka a čo na prvý pohľad neriešime.

Buďme si totiž istí, že všetko to, čo zapierame, sa nás hlboko dotýka, je naším problémom a potrebujeme to riešiť. Ak to nedokážeme bdelo a s plnou zodpovednosťou, prichádzajú do života také situácie, ktoré tieň dostanú do svetla a my sa naň potom musíme pozrieť. Otrocky musím.

Keď nám príbehy ukazujú, čo nechceme vidieť

Prvý príbeh o zodpovednosti. Keď sme vlani volili prezidenta v dvoch kolách, vybavila som si voličské preukazy, pretože som vedela, že nebudem v čase volieb v mieste bydliska. V prvom kole volieb som odovzdala voličský preukaz volebnej komisii a hlavou mi prebehla myšlienka – odovzdala som správny preukaz? Ak nie, zbadajú a vrátia mi ho, pomyslela som si. Viac som preukaz neriešila. Počujete? Neriešila.  Asi pol hodinu pred uzatvorením volebnej miestnosti mi z nej volali, že som odovzdala zlý preukaz a ak chcem voliť v druhom kole, mám si ho prísť vymeniť. Priateľ mi vtedy povedal: „Odovzdala si zodpovednosť do cudzích rúk.“

Blik. Posvietil mi do môjho tieňa. Hoci som si myslela vždy o sebe, že som zodpovedná, táto kratučká a na prvý pohľad bezvýznamná epizóda mi ukázala, že moja zodpovednosť nie je vždy v mojich rukách. Začala som sa sledovať – akože to je so zodpovednosťou u mňa? 

Veru, našla som niekoľko ďalších situácií, keď som ju odovzdávala iným. Stop. Beriem ju do svojich rúk. Teraz vždy, keď zacítim, že chcem zodpovednosť odstrčiť od seba, zastavím sa s vnútorným úsmevom – už rozumiem – a vyberám zodpovednosť z tieňa na svetlo, do vlastných rúk.

Druhý príbeh o svetle a osudovej žene. Mladý muž bol očarený svetom dobra, pozitívnych myšlienok, ekológiou, nadšene a celé hodiny dokázal úžasne rozprávať o krásnych dielach prírody i človeka. Všetko by takto bolo v poriadku, keby na druhej strane to, že existuje aj iný svet, dôsledne neignoroval, keby chcel vidieť reálny život. On si však i ženu  vybral práve z takej kategórie, akou momentálne žil. Jemnú anjelskú bytosť a bol nadšený. Vyhlasoval, ako sa jeho život vo vzťahu s nežnou ženou zmenil, ako sa zmenil on sám, ako spolu letia za svetlom. „Nič iné neriešime.“

Neriešili do chvíle, kým jemu do života nevkročila iná žena. Nešťastná, uplakaná, ale osudová. Zabudol na svoju anjelskú bytosť. Osudová žena prebudila v ňom chuť ochraňovať a zachraňovať. Prebudila v ňom prapodstatu muža, ktorý sa chce starať o rodinu, ktorý potrebuje preukázať svoju mužskú silu, aby poskytol svojej žene, svojej rodine ochranu.

Prechod z jedného vzťahu do druhého po čase zanechal na mužovi aj fyzické stopy. Jeho jemný a sladký výraz tváre zmužnel a zaujímavou zmenou prešli aj jeho ruky. Predtým štíhle dlhé prsty sa viac  zabalili do hrubej hmoty, zdrsneli. „Som oboma nohami pevne v živote. To vieš, žena, peniaze... Usadili sme sa na gazdovstve,“ povedal a tým pre seba uzavrel kapitolu života, v ktorom videl len svetlo.

Tretí príbeh o neženení sa. Iný muž bol už niekoľko rokov v  kategórii starý mládenec. Všeličo  vyhlasoval na margo manželstva a malých detí. Osobne sa hrdil tým, že má rád slobodu a nad mužmi - z jeho pohľadu pod ženskými papučami – ohŕňal nos. Veľa cestoval, dopriaval si  pekné a luxusné veci, pre čo sa rozhodol, to urobil.

Vo všetkom mal systém a poriadok, viedol si dlhé zoznamy, čo má urobiť, čo komu požičal, čo mu kto dlží. O malých deťoch vyhlasoval, že mu nevoňajú. Tí najmenší  totiž grckajú a kakajú.  Keď však prišla reč na to, že by sa mal ženiť, jeho zvyčajná odpoveď bola: „To neriešim.“

Osud poriešil. Do cesty mu prišla vydatá žena s dvoma deťmi. Bezhlavo sa zamiloval. „Zabudol“ na svoju slobodu, svoje pohodlie, svoj vzťah k malým deťom, navyše, neváhal vstúpiť do zničenia sľubu manželstva inému, hoci dovtedy sľuby mali u neho veľkú vážnosť. Keď skočil naplno do vzťahu, sám konštatoval: „Dobehol ma vlastný tieň.“

Štvrtý príbeh o čistote. Mladá žena bola sťa ľalia. Nežná, jemná, graciózne pohyby, vzbudzovala obdiv i údiv, že takéto stvoreniatko v súčasnom svete vôbec ešte žije. Aj jej reč bola tichá, nikdy nezvyšovala hlas.

Ba občas ho trochu zmenila a práve nádych opovrhnutia vo vete, ktorú  pri pohľade na nepríjemnosť či drsnosť vyslovovala, prezrádzala, kde má žena schovaný tieň. „To je nechutné,“ hovorievala s pohŕdaním a miernym odporom. Nechutné bolo všetko, čo nepasovalo do „jej čistého života“. Žobrák na ulici, špinavý riad v drese, strkajúce sa deti na ceste, spotení ľudia v lete, krimi správy, nedostatok čerstvého vzduchu v miestnosti, slová niektorých moderných piesní, hlasy mužov vychádzajúcich z krčmy. Nechutný svet. Dobehol ju.

 Na pravej nohe sa jej otvorila rana. Najprv malá, no mokvajúca, postupne sa zapaľovala a zväčšovala. „To je nechutné,“ skonštatovala a zaviazala si nohu pestrou šatkou. „Nechutnosť“ prekrývala novou imidžovkou, ktorá jej na chvíľu nedovoľovala vidieť pod šatkou problém. Ten sa zväčšoval. Nepomáhali mastičky, bylinky, vodičky.

Zázrak sa však konal vo chvíli, keď priznala, že vo svojom živote má aj „špinu“, že mnohé životné situácie neriešila čisto a citlivo napriek svojmu vonkajšiemu prejavu. A prestala hovoriť – to je nechutné.  

Piaty príbeh o materiálnom svete. Ženu nezaujímalo materiálne zabezpečenie rodiny, hovorievala -  to je parketa môjho muža. Nemala ani poňatia o rodinnom rozpočte, dokonca hovorievala, že nemá rada čísla, a tak nevie ani s peniazmi gazdovať.

Čo neriešila, život jej nadelil. Ostala sama so školopovinnými deťmi. Odrazu potrebovala zabezpečiť normálny chod domácnosti, zvládať ženské i mužské činnosti v rodine, vysporiadať sa s každodennými situáciami. Situáciu nezvládla,  skončila v nemocnici na neurologickom oddelení.

Po príchode domov jej dlho trvalo, kým sa postavila na vlastné nohy. Podarilo sa to až vtedy, keď si potykala s materiálnym svetom, prijala peniaze ako hodnotu, ktorej chce rozumieť a vedieť s ňou narábať. Keď prijala vlastný tieň odmietania, pozrela mu do očí a nabrala odvahu veci riešiť.

Šiesty príbeh o preskočení svojho tieňa. Žena v stredných rokoch si zaspomínala na svoje prvé manželstvo. Bolo búrlivé a nie celkom šťastné. Napriek tomu, keď manžel zomrel, sa dlho nevedela s jeho stratou vyrovnať. Prečo, prečo práve ja? Niekoľko rokov sa trápila v smútku a kladení otázok, ktoré neprinášali odpovede. Zdravie chradlo.

     „Poďme spolu do kapely, ktorú sme mali ako slobodné baby,“ prišla s nápadom jedna priateľka. Žena sa chytila. Kapela, skúšky, koncerty, skladanie nových piesní a žena bola odrazu v inom svete. Odložila smútok, trápenie sa a začala aktívne žiť pre svoju záľubu. Rozkvitla do krásy, zdravia a spokojnosti. Prekročila svoj tieň. Život jej daroval ďalší vzťah. Šťastný.  

Keď osobný a múdry tieň je šancou na rast

Ak objavíme tieň v niektorej vrstve svojho života, máme niekoľko možností, ako sa k nemu postaviť. Veľakrát je prvou reakciou na jeho existenciu odmietanie. Čo však odmietame, to priťahujeme, tieň sa ešte zreteľnejšie objavuje v našich životoch. Dokonca v rôznych podobách, v nečakaných situáciách a zdá sa, že príde vtedy, keď sme najslabší, najzraniteľnejší. To však len život tak zariadi, aby sme sa museli naň pozrieť a videli ho.

     Múdrejší však ustúpi, povedali by múdre hlavy, a tak ďalšou možnosťou je tieň prijať: „Tak si tu, tieň môj, vitaj. Povedz mi, čo mám spraviť, aby si vyšiel z tieňa a skvalitnil môj život.“

Zvyčajne sa tieň rozrozpráva a my ho „počujeme“ cez pocity, intuíciu, občas sa ozýva cez svedomie, najčastejšie však cez situácie každodenného života. Život je dokonalá hra. Lila. Mája. Film. Ak dokážeme na svoj život pozerať ako na film, v ktorom hráme všetky úlohy, ba dokonca sme autormi týchto úloh, režisérmi, vytvárame si kostýmy, kulisy i hudbu, vidíme aj tiene.

Tu jeden, tam druhý, desiaty, stý. Pohybujú sa s nami, idú s nami i v nás a len čakajú, aby sme ich videli. Ako v dobrom filme. Keď ich uvidíme, keď ich  rozpoznáme a  posvietime si na ne, dajú nám šancu  na nich rásť do sily a vnútornej krásy.

Kým tiene v živote odmietame, nechceme ich vidieť, ticho rastú a búrlivo sa vo svojom vlastnom načasovaní prejavia. Nečakane. Buch. Dokonale nám prevalcujú náš nedokonalý svet, ilúziu svet.  Keď tiene, ktoré sú v našom živote, prijmeme a dokážeme ich spracovať, už len jedno spracovanie tieňa prináša schopnosť  vidieť a spracovať ďalší tieň. Čím ďalej, tým budeme viac schopnejší rozpoznávať všetko to, čo sme zastrkávali za nepriehľadné kulisy a nadobudneme silu vidieť vedomo-nevedomé nevidené. Pri druhom odhaľovaní vlastného tieňa získame zručnosť vidieť ľahšie tretí, pri odhalení tretieho bude hračkou vidieť štvrtý, po štvrtom s úsmevom privítame piaty...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?