reklama

S pránikom Petrom Starcom o jedle, ktoré neje, a o všetkom, čo so všetkým súvisí

Stretnutie s pránikom Petrom Starcom, človekom, ktorý už druhý rok takmer nič nezjedol, mi dalo množstvo inšpirácií. Rovnako ako on i ja milujem jedlo, on sa ho s radosťou vzdal, ja si teraz pri nákupoch v potravinách, pri prípave jedla uvedomujem, koľko energie dávam jedlu. To však, že Peter žije zo vzduchu, dychu, bolo pre mňa akoby vedľajším produktom toho, ako myslí. Všetko so všetkým súvisí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

S Petrom Starcom sme v osobnom rozhovore presedeli niekoľko hodín a čas s ním bol pre mňa časom dychtivým počúvaním, vynáraním sa ďalších otázok a tiež spájaním tých informácií, ktoré v sebe mám, s tým, čo mi odkrýval Peter. Bolo toho veľa, veľmi veľa, k mnohým slovám, informáciám sa v mysli vraciam, uvedomujem si ich z každej strany a nechávam zapadnúť do puzzlí môjho myslenia. To, čo som však dokázala teraz napísať, posielam ďalej. Je to aj Petrovo prianie.

Keďže Peter neje, veľa sme sa rozprávali práve o jedle :-) Hovorí, že ho miluje, ale nie je na ňom závislý. Presne si však pamätá na večer, keď zjedol poslednú večeru. Segedínsky guláš dňa 12. mája 2013. Ráno sa zobudil s tým, že nepotrebuje už viac jesť. „Keby mi to povedal niekto vtedy večer, neverím,“ povedal Peter a doplnil, že dovtedy o pránickej strave nerozmýšľal, ani netušil, že existuje, a vôbec mu nenapadlo, že práve on by mohol žiť bez klasického jedla.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V ten večer sa však k nemu vďaka internetu dostali všetky informácie o pránickej strave, o ľuďoch, ktorí žijú len vďaka energie z najvyššieho zdroja. Okrem iného „objavil“ Francúza Henriho Monforta, ktorý už deväť rokov neprijíma žiadnu tuhú stravu. Keď prišiel Monfort do Čiech a na Slovensko, Peter bol na všetkých besedách s ním, to však už vedel, že pránická výživa je aj jeho cesta.

Nepozná nepriateľa

Počas nášho rozhovoru Peter hovoril o jedení, potravinách, určitým spôsobom som aj ja týmto smerom dávala otázky, a tak som bola zvedavá, či táto téma s ním naozaj nič nerobí. Žiadne napätie či chute vo fyzickom tele? Peter odpovedal: „Absolútne nič práve preto, že jedlo milujem, vždy som si ho užíval, a aj preto som s ním mohol prestať. Keby som si nevychutnal všetko, čo mám rád, stále by som mal teraz v sebe nejaký blok, pnutie, že ešte toto a toto a toto. Nemám závislosť na jedle. Ochutnal som všetko, čo som chcel, aj diviaky, aj pečeného krokodíla v Afrike a to, čo som neochutnal, je mi teraz už jedno, nemusíme všetko na svete ochutnať. To, čo sa vyskytuje v našich končinách a vo svete, kde som bol, bez problémov som si vychutnal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz nemám problém ani s tým, že jedlo, aj mäsité, pripravujem s mojimi deťmi. Grilujeme, opekáme. Viem, že to pre nich nie je úplne vhodné, ale je zbytočné bojovať proti niečomu a aj proti ostatným členom rodiny. Deti si časom, keď budú mať možnosť, prirodzene sami vyberú. Starší desaťročný syn napríklad už prechádza sám na čerstvé zeleninové šaláty. Mladší zje najradšej mäso pripravené maminou, v škole ho takmer celkom odmieta. Všetko chce svoj čas. Nie je dobré, keď my chceme pre vlastné deti len to, čo my považujeme za najlepšie a obmedzujeme dieťa. Potom je na okraji spoločnosti. Keď sa nastaví prirodzene, že nechce mäso, netreba ho nútiť.“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Peter sa teda potravín dotýka, pripravuje z nich jedlá pre svojich najbližších a priateľov, napriek tomu, že ich neje ani nikdy neochutná, či dobre navaril. Evidentne nie je toto pre neho problémom. Ani spracovať mäso, čo mnohí, ktorí ho nejedia, odmietajú. Peter: „Prečo? Zase je to odmietanie, neprijmem niečo, mám z niečoho nepríjemný pocit. Znovu si treba uvedomiť – mäso je tá istá hmota ako ja. Dobre, je to mŕtvola, nesie v sebe smrť, ale toho sa boja dotýkať ľudia, ktorí nie sú vyrovnaní s tým, že smrť fyzického tela tu je, že raz príde. Je to vlastne len ich reakcia na strach zo smrti. Prvotný strach, ktorý máme, je strach zo smrti, že na Zemi raz skončíme a čo bude ďalej? Kým takýto človek nemá poznanie, že aj mŕtve mäso je rovnaká energia ako on, cez odmietanie mäsa hovorí o svojom strachu zo smrti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naozaj nemám problém pripraviť jedlo z mäsa ani, napríklad z cestovín, hoci nejem klasicky. Cez prázdniny varievam svojim deťom aj deťom priateľov a veľmi im chutí, čo pripravím, napriek tomu, že ja nejem. Vždy sa smejeme, že mám v záhrade detskú reštauráciu u pránika.

Kedykoľvek som varil alebo varím, nikdy neochutnávam jedlo. Veď máme nos, a ten nám povie, ako nám jedlo vonia, čo sme doň dali a či je dobré. Pachy z jedla, pohľad na jedlo, keď je s láskou pripravené, nemôže dopadnúť zle. Keď konám vedome, keď impulz vychádza z radostnej vôle a sústredím sa na to, čo robím, nič nemôže dopadnúť zle. Ani varenie.“

Za hranicou rozumu

Súčasnému spôsobu života však predchádzalo takmer dvadsať rokov nevedomej prípravy. „Po roku 1994, keď som sa vrátil z povinnej vojenskej služby, som prestal raňajkovať. Jedlo v kasárňach totiž bolo strašné. Po návrate do civilu som postupne vynechával ďalšie jedlá, až som ostal na jednom jedle denne. Pritom som v roku 1995 začal podnikať, športoval som, viedol úspešné centrum bojových umení, založil si rodinu. Jedno jedlo denne mi však stačilo. Jednoducho som počúval svoje telo, vnímal ho ako najlepší diagnostický prístroj, ktorý mi vravel, že nepotrebujem jesť päťkrát do dňa. Počas života som sa totiž naučil počúvať svoju intuíciu, svoj vnútorný hlas.“

Mladý muž po nabehnutí na pránickú výživu schudol deväť kilogramov, tri však vzápätí pribral. Viac nechudne. Denne mu stačí spať tri hodiny, keď nemá priestor na spánok, dokáže nespať niekoľko nocí a pritom normálne fungovať vo dne. Okrem toho jeho telo nabehlo na svoj vlastný termoregulačný systém, Peter aj v chladných dňoch chodieva ľahko oblečený. Dvadsať rokov nebol u lekára, energie má na rozdávanie. Spôsob, akým Peter žije, prekračuje hranice chápania bežnej populácie. Napríklad aj posledné zatmenie Slnka teraz v marci pozeral Peter bez akejkoľvek pomôcky chrániacej oči. Nebol to pre neho žiaden problém, pretože mu to dovolilo nastavenie jeho tela. Radí neskúšať, ale: „Naša imunita je taká, aké máme vnútorné nastavenie. To mám vyskúšané na sebe. Naše myslenie dokáže ovplyvňovať našu imunitu. “

Nevysiela energiu strachu

Už ako malý chlapec pristupoval Peter k svojmu telu veľmi vedome. Dokázal sa napríklad intenzívne koncentrovať na miesto, kde mu vznikla nejaká boľačka. Udrel si ako brankár koleno? Šups vedomie, energia do kolena a do rána bolesť ustala. Modrina trebárs ostala, ale chlapec mohol na druhý deň znovu športovať. Takto si vraj poradil s množstvo zranení, dokonca aj s teplotou. Samozrejme, ako dieťa, ktoré sa chce občas uliať z vyučovania, rozbehol malý Petrík aj opačný proces. Navodil si únavu, zápal hrdla, teplotu.

„Naše telo má obrovské samoliečiace schopnosti, sú v ňom ukryté jedinečné poklady. Aj v čase chrípok, ak som vnútorne presvedčený, že ochorieť nemôžem, neochoriem. Všetko je v hlave a v tom, ako som ja nastavený na vnímanie zdravia,“ potvrdil muž s tým, že aj pránická výživa mu pomáha udržať sa v dokonalom zdraví.

Pridal príbeh o medveďovi. Peter totiž rád spáva v spacáku v prírode, v lesoch. Počas jednej takejto noci sa zobudil na hlasné dýchanie. Asi na dva a pol metra od neho čuchal medveď. „Keďže som nemal v ruksaku nič na jedenie, medveď bol pokojný. Mňa si nevšímal, ani ja som totiž k nemu nevysielal strach.“ Medveď odišiel, Peter ostal. Keď sa po chvíli medveď znovu vrátil, scenár sa opakoval. Obaja však noc prežili.

Svoje rozprávanie pretkáva Peter citáciou viet z Biblie. Kniha kníh mu potvrdzuje jeho životnú cestu a vraj ak by sa raz vrátil k tuhej strave, skladala by sa z plodov a semien tak, ako nám práve ona radí. Varené, dusené či pečené jedlo považuje Peter za mŕtve. Občas si však dá kávu i cigaretu. Nemusí, ale nemá ani výčitky svedomia. Preberá za svoje konanie plnú zodpovednosť.

Hladovka alebo výživa

Peter sa rád hrá so slovíčkami a svoju „hru“ dokladá tým, že Slovania majú vo svojej karme citlivé vnímanie slov. Napríklad - čo je koreňom slov potraviny, potrava? Otrava. Čo je základom slov jedlo, jedenie? Jed. Proces spracovania potravy, jedla v tele nazývame trávenie. Sme tráviči? Odpoveď je v nás.

„Svoj prechod na pránickú výživu pokladám za dar a takýto život beriem ako radostnú skúsenosť,“ rovnako tak aj jedenie napriek všetkým hrám s významom slov považuje Peter za radostné skúsenosti. „Sami sa slobodne rozhodujeme pre príchod na tento svet a vieme, že len na Zemi máme možnosť ochutnávať sladké, slané, varené či pečené jedlá. Zažívame hmotu vo fyzickom tele, spoznávame prírodné zákony, no našou úlohou je objavovanie schopností duchovného tela.“

Čo je však z Petrovho pohľadu v strave nevhodné a ako odľahčiť stravovanie, aby sme boli uspokojivo zdraví? „Určite vynechať tri M – mäso i mäsové výrobky, mlieko i mliečne výrobky a múku a výrobky z nej. Nie je však najdôležitejšie upínať sa na to, čo jeme, ale či sme schopní vnímať svoje vnútro, svoju podstatu a získavať poznanie.“

Peter v rozprávaní o svojom spôsobe života hovorí o pránickej výžive, nie o hladovke či pôste. Hladovka či pôst znamenajú obmedzenia, dávajú limity a vedomie toho, že niečo si nedoprajeme. Telo potom čerpá zo svojich rezerv. Keď sa vyčerpajú, telo oslabne, príde únava, v krajnom prípade smrť. Byť na práne však pre Petra neznamená nejesť. Naopak, on sa vyživuje dosýta tou najzdravšou výživou, živou. Je to dokonalá výživa z najčistejšieho, najsilnejšieho zdroja. Pránická výživa je bohatá, hojná a všetky zmysly človeka, ktorý sa ňou vyživuje, sú jasnejšie, ostrejšie.

O vírusoch a baktériách

Peter niekoľkokrát počas nášho rozhovoru prízvukoval, že nepriateľ pre neho neexistuje, všetkých a všetko vo svete pokladá za rovnakú energiu, ako je on sám. Žije v jednote so všetkými časťami či čiastočkami tohto sveta. Tak mi napadlo opýtať sa, ako je to napríklad s chorobami z ožiarenia.

Peter: „Tu keby som niečo tvrdil, čo nemám vyskúšané, vytváral by som si len domnienky. Môže povedať len to, čo tvrdí Henri Monfort a čo potvrdzuje aj moje poznanie, napríklad s baktériami a vírusmi – každá jedna látka, častica a teda aj rádioaktívne častice, sú to isté, čo my. Ak človek zažije na bunkovej úrovni jednotu s každou energiou, ktorá vytvára akúkoľvek hmotu, akúkoľvek látku, vie, že nepriateľ neexistuje a že ani rádioaktivita nemôže ublížiť.

Nezažil som to, neskúšal som to, ani nemám žiadne snahy si to dokazovať, lebo je napísané, že nebudeš pokúšať Boha svojho, a aj keď vieme, že každý človek má ochranu a pomoc z vyšších duchovných sfér a ja viem s tým pracovať, respektíve mám poznanie jednoty na bunkovej úrovni s každou hmotou a nemám ani snahu teraz skúšať a pokúšať, čo všetko teraz zvládnem, či aké mám limity.

Henri Monfort spomína príbeh, ktorý sa stal v Japonsku po výbuchu atómovej bomby a je zaznamenaný. Ide o vieru a nastavenie mysle vedomia a udržiavanie sa vo svojom strede v súlade so svojou podstatou. V čase výbuchu bomby sa modlila jedna malá skupina v kláštore, v ktorej boli naozaj hlboko sústredení a v jednote i hlbokej viere, že sa im nemôže nič stať. Naozaj sa im nič nestalo, ani následne nemali žiadne následky, hoci okolo nich v tom čase umierali ľudia. 

Som presvedčený o tom, že nám nemôže nič uškodiť, nie je nepriateľ, len naše pochybnosti a strach. Všetko to je o viere, sile viery, ktorá vychádza z poznania. Nie je to viera na úrovni mysle, ktorá sa dá kedykoľvek spochybniť už len tým, že príde niekto s lepšími argumentmi a dokáže niečo spochybniť. Poznaním zvnútra však nikto nemôže otriasť, lebo je to poznanie, ktoré nie je pochopiteľné mozgom, nie je vysvetliteľné ľudskou rečou a je to taký silný zážitok, silná pravda, v ktorej človek potom žije. Keď máme takéto poznanie, ja verím tomu, viem to, že nepriateľ neexistuje. Nemám potrebu to skúšať a dokazovať. Ani sebe.

To platí aj o vírusoch a baktériách, ktoré sú z nášho ľudského pohľadu nepriateľmi. Znovu - žiaden nepriateľ neexistuje, ale náš mozog to nikdy nedokáže pochopiť. To sú také jemne a geniálne nastavené veci z dokonalého zdroja informácii, ktorý si nevieme predstaviť. Nemáme takú inteligenciu, ktorá by to dokázala vysvetliť.“

Rôzne spôsoby stravovania

Ako sa Peter pozerá na rôzne spôsoby stravovania? Čo hovorí na vegetariánstvo, vegánstvo, živú stravu?

Peter: „Každý krôčik k niečomu lepšiemu je dobrý. Vegetariánstvo je o tom, že nejeme mäso, ale ešte stále tam ostáva mlieko a mliečne výrobky. Vegánstvo je len rastlinná strava bez živočíšnych produktov. Aj jeden, aj druhý spôsob stravovania sú posunom k lepšiemu.

Problém je však v tom, že je to podľa mňa mŕtve jedlo už tým, že ide prevažne o varenú stravu, mŕtvu stravu, ktorá nemá žiadnu bioenergiu. Najvhodnejšia strava pre nás je tá, ktorá je čerstvá a živá. Všetko, čo pečiem, varím, dusím či inak tepelne pripravujem pri vysokých teplotách, je mŕtve.

Prirodzený stav pri tepelnej úprave potravín je do 42 stupňov. Je to ako s teplotou nášho tela. Ak máme viac ako 42 stupňov, zomierame. Príroda je tak nastavená.“

Ako vidí Peter liečenie pôstom či absolútnym vylúčením tuhej stravy počas choroby?  „Čo nevylieči pôst, nevylieči nič. Trojdňový pôst je úplne dostačujúci na bežné ochorenia. Telo si poradí bez zaťaženia z jedla a pôst v chorobe je vlastne silná detoxikácia.

Od malička sa snažia do detí rodičia tlačiť potraviny, aj keď sú deti choré. Teraz sa rodia deti, ktoré nazývame rôzne – indigové, diamantové. Ony nepotrebujú veľa jesť a pritom fungujú normálne, nie sú slabé. Žiaden živý tvor, ani malé dieťa, sa nenechá dôjsť do takého stavu, že by zomrelo, keď má možnosť prijímať stravu. Len si vyberá, koľko bude jesť a často sa rodičom zdá, že je to veľmi málo. Nech teda pozorujú dieťa, či je čulé, akú má aktivitu, ako rastie. To ukáže, či dieťaťu stačí jedlo. Nechce dieťa raňajkovať? Nemusí, veď ako má potom v škole rozmýšľať, keď sa naje? To nejde fyziologicky dokopy. Potom sa samé naučí cítiť, ktoré potraviny mu dajú dostatok energie a to je.“

Rodičia však na deti často tlačia, aby niečo zjedli. Keď to nejde inak, sami mi ponúknu sladké jedlo a deti ho s radosťou prijmu. Čo s tým? Peter: „To je emočné riešenie. Navyše, cukor je veľmi silná droga. Sladké ako radosť pre dieťa sa však dá vysvetliť veľmi jednoducho: materinské mlieko je sladké. Je to prvá chuť, ktorú poznáme. Naša duša sladkú chuť v tomto svete zažije ako prvú chuť.

Keď duša veľa pracuje, keď sa človek začne viac zaoberať osobnostným, duchovným rastom, keď dušička rieši rôzne životné situácie a je si vedomá seba samej, vtedy chuť na sladké prichádza. Cukor uvádza človeka do stavu uvoľnenia, letargie, keď naň nemá až taký vplyv stres. Keď je človek v strese – a dieťa je, keď ho rodič núti jesť – tak dušička siaha po sladkom, lebo sa upokojí a je mu dobre.“

Sladké však je aj objatie, pozornosť, láska. Je na nás, ako svojmu dieťaťu, svojim blízkym osladíme život.

Dlhodobý pôst

Osobná otázka: Chodievam každoročne na welness na vode, teda počas desať dní s priateľmi pijeme len vodu, veľa sme v prírode. Keď začínam jesť, tak postupne ako malé dieťa. Peter však v rozhovore povedal, že napriek tomu, že už takmer rok nejedol, na Štedrý večer zjedol štedrovečernú večeru. Moja skúsenosť je však taká, že po desiatich odľahčených dňoch bez jedla začínam jesť pomaly a mixovanú stravu ako malé dieťa. Bolo štedrovečerné jedlo pre Petrovo fyzické telo bez problémov? Je jeho vnútorné nastavenie také vysoké, že žiadne zdravotné problémy mu nehrozili?

Peter: „Fakt nepriateľ neexistuje, som o tom hlboko presvedčený. Po dlhodobom pôste, keby však niekto iný bez tohto vnútorného nastavenia a presvedčenia začal normálne jesť, môže sa zabiť. Naozaj si môže navodiť zápal žalúdka, môže skončiť v nemocnici či celkom skončiť. Poznám mnohé podobné príbehy ľudí.

Každý skúsený pôstár upozorní toho, kto začína s pôstom, že obdobie pôstu je len výstup na vrchol, ale treba z vrcholu zísť dole, až vtedy si úspešne ukončil expedíciu. Pôst je to isté. Čas, keď nejeme, je výstup, keď sa však vraciam k strave, musím ísť pomaly a opatrene. Ako dlho trvá pôst, tak dlho by mal trvať návrat k bežnej strave.

Hneď prvý deň po pôste sú najlepšie šťavy z plodov. Odšťavené jablko, odšťavená hruška, ale nemiešať ich, lebo môžu byť spolu agresívne. Piť takto môžeme hociktoré šťavy z plodov so semienkami, nie šťavy z koreňovej zeleniny, nie korene. Keď začneme po niekoľkých dňoch jesť, zvyčajne na tretí deň, napríklad jabĺčko, jeme veľmi pomaly a poriadne ho požujeme už v ústach na kašičku. Jedno sústo 45- až 50-krát. Naša sánka sa pohybuje ako mlynské kamene, doprava–doľava aj hore-dole, krásne jabĺčko rozdrví a premieša so slinami. Tak pripravíme trávenie v ústach, trávenie sa tak odohráva už v ústnej dutine. Týmto spôsobom môžem zjesť čokoľvek, ale jemne, pomaličky, krajec chleba jem až polhodiny. V ústach predpripravím trávenie, vychutnám si všetky chute a potom nemusím zjesť veľa. Keď som hladný a zjedol by som jabĺčko rýchlo, som ďalej hladný. Ak ho však pomaličky jem, často ho ani nedokážem celé zjesť."

Tu mi napadli slová, ktoré doktor Ivan Rusnák povedal v jednom stretnutí. Vraj veľmi plytvame jedlom. Okamžite mi myseľ odporovala - nie, ja neplytvam. On však pokračoval, že plytvame tým, ako jeme. Veľké sústa a šups rýchlo do brucha. Jeme extrémne rýchlo a bez pomalého premiesenia potravy v ústach. Peter to hneď vysvetlil: „Nejde o množstvo jedla, ale o vedomé jedenie. Keď jem, sústredím sa len na jedenie a potrebujem oveľa menej potravín. Po prvé si ich aj lepšie vychutnám, po druhé ma intenzívnejšie zasýtia. Množstvo zjedeného jedla by nemalo byť väčšie, ako je naša päsť. To je jedna dávka.

Máme porekadlo, ktoré treba pochopiť: Zjedz jedno jablko denne a nebudeš potrebovať lekára. Nie je predtým dané, že potrebuješ neviem koľko krajcov chleba či knedlí. Je to len jedno jablko denne. Je to plod, pre ktorý máme tráviacu sústavu tak uspôsobenú, aby sa dostalo takéto jedlo z nej preč. Sila človeka pochádza úplne z niečoho iného ako z jedla. Jedlo si môžeme len vychutnávať.

Jablko je ako veľkosť našej päste, teda nie prešľachtené, ale tie naše jabĺčka, to je presne toľko, čo nám treba."

O práne

Znova osobná otázka: Keď som na vode, už po treťom dni začínam byť fyzicky unavená. Každá dlhšia prechádzka v prírode je potom pre mňa ťažká. Petrova odpoveď: „Je to v hlave. Treba si uvedomovať energiu, ktorú prijímam dychom, celým telom. Pracovať s tým, že naozaj čerpám energiu.

Keď sa, napríklad umývam, sprchujem, treba precítiť aj energiu vody. Je to to taká istá energia, ako som ja. Na vedomých pôstoch je normálne, že po troch dňoch príde únava, lebo nastupuje detoxikácia tela. Väčšinou mi ľudia na mojich pôstoch referujú, že na štvrtý, piaty deň sa už výborne cítia a majú dostatok energie. Len s ňou treba vedome pracovať.

Striedavá studená a horúca sprcha pomáha tak, že nepríde žiadna únava, žiadne bolesti hlavy nie sú a energie je dostatok. Keď mám desaťdňový pôst, dám si takúto sprchu asi dvakrát. A využijem pobyt na slniečku a vzduch, vzdušnú pránu. V duchu, v tom svätom vzduchu, čo dychom prijímame a dýchame, tam energia je. Keď sa človek pozrie na oblohu, ale nie smerom k Slnku, takým pohľadom „do blba“ či do nekonečna bez nejakého zámeru, bez cieľa, nabehnú o pár sekúnd asi na desať metrov od očí akési svetielka, poletujú, hmýria sa všade. To je vzdušná prána, svetlo, čistá energia, ktorá je okolo nás stále, či si ju uvedomujeme, či nie. Ja to robím takto: úplne detsky, laicky si predstavím, že som magnet a energia začne ísť v prúde ku mne. Takéto momenty volám mlsné chvíľky. Vedome priťahujem pránu, prechádza celým telom, aj kožou.

Treba si počas pôstu vybrať to, čo pomáha, čo je príjemné a hľadať si svoj spôsob, čo mi vyhovuje. Odporúčam však naozaj striedavé sprchy – studenú a teplú vodu – sú úžasné. Kúpanie v horskej bystrine je ešte lepšie ako striedavá sprcha. Prečo striedavá sprcha a končiť studenou vodou? V teplej vode sa otvoria čakry a my vtedy dokážeme prijať veľké množstvo energie. Ale keď sprchovanie neuzavriem studenou vodou, ostávajú čakry otvorené a veľa energie z tela odíde. Keď to zatiahnem studenou vodou, uzavrú sa póry, čakry prídu do svojho normálu a energia, ktorú som nabral z teplej aj studenej vody, vo mne ostáva. Vtedy energia ostáva vo mne. Keď sprchu ukončím teplou vodou, chvíľu budem mať príjemný pocit, ale on rýchlo odíde a človek je unavený, rýchlo zaspí. Tiež sauna je dobrá.

Život nám ide v ústrety, ale ja musím byť vedomým v každom okamžiku. Chce to však čin, aby som videl príležitosti, ktoré sa otvárajú.“

DagmaRA Sarita Poliaková

DagmaRA Sarita Poliaková

Bloger 
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  25x

Slnečné znamenie Strelec mi zasvietilo pri narodení do šťastného a tvorivého života, o ktorom môžem už teraz v jeho poslednej tretine povedať, že bol a stále aj rýchly, aj plný zaujímavých situácií aj výziev, aj plný príležitostí či možností... Dokážem chvíľu aj zastať, aj leňošiť, aj pyžamové dni si už dopriať, rovnako milujem samotu, ako aj priateľov, milujem nádherné kruhy, ktoré vytvárame na seminároch etikoterapie i na meditačných stretnutiach či na stretnutiach so ženami v ČAROkruhoch. Vyštudovala som pedagogiku, pritiahla ma novinárčina, na dôchodku etikoterapia a astrológia. U mňa sa tieto dve "dámy" spojili a objavujú sa aj v kratších či dlhších zamysleniach. Milujem písanie, keď príde inšpirácia. Vtedy mám pocit, že slová prichádzajú samé a samé sa aj ukladajú do viet. Tak sa uložili aj do knihy o mojej dcére, ktorá končila život na detskej onkológii, a tak sa v knihe S TEBOU, MIRKA objavili aj ďalšie deti, ktoré som počas polročného pobytu na tomto oddelení spoznala. Neskôr, keď ma život na chvíľu zastavil cez chorobu, vznikla z rozhovoroch, ktoré vznikali pre noviny, kniha S VAMI, KRÁSNE BYTOSTI. Bolo mi cťou poznať toľko nádherných ľudí. Niekoľko kníh je stále v "šuflíku", niekoľko nápadov v hlave, keď dozrie čas, uzrú svetlo sveta. Milujem totiž písanie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu