reklama

Nakoniec prišlo objatie, slzy, prosba o odpustenie

„Nenávidím ju, nenávidím,“ tvrdila mladá dáma a keď na chvíľu stíchla, ústa sa jej zovreli do jednej pomlčky, tvár stiahla zlosťou. Koho tak veľmi nenávidí? „Ju,“ odpovedala zámenom a hodila hlavou smerom k svojej mamke.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Situácia z úvodu bola pre mňa veľmi silnou kávou v tom, že dieťa môže tak veľmi nenávidieť rodiča. Na druhej strane som obdivovala mamku, ako zvládala denno-denné príbehy so svojím dieťaťom a ako svojej dcére dávala v každej situácii lásku a podporu. Napriek tomu, že to dievča spočiatku neprijímalo. Postupne sa však vynáralo mnoho súvislostí, ktoré ich osud dokresľovali. Dievčina i mama s opísaním ich príbehu súhlasili. 

 xxx

Mladú devu teda nenávisť naplnila skrz naskrz. Jej ventil otvorila k najbližšiemu človeku a púšťala ním naplno svoje vnútorné jedy. Okolie mame často priamo či nepriamo radilo, napríklad – také zaucho by si zaslúžila, že by sa dva dni nespamätala. Divím sa, že máš na ňu nervy, vyhodiť z domu ju treba, vymeniť zámky. Ani rodina mamu nepodržala – ako si si ju vychovala, takú ju máš. Dokonca matka cítila opovrhovanie od rodiny, od exmanžela.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Mama však nebila, nevyhadzovala. Čo by vyriešila bitkou? Možno na chvíľu stíchnutie, pravdepodobne by však nadlho roztočila agresívne koleso vo vzťahu. Hľadala však cestu. A jej mladá divožienka všetky zdravie poškodzujúce emócie chŕlila zo seba – nespokojnosť, hnev, nenávisť, bezmocnosť... „Hľadala som, čítala, rozprávala sa s rodičmi takých istých nespratníkov, ako bola moja dcéra, navštívila všetkých možných doktorov, liečiteľov, koučov, absolvovali sme všetky dostupné ústavy, detoxikačnú kúru na psychiatrii, pretože sa pokúsila o samovraždu, x-krát som volala 112, keď dostala epileptické záchvaty, ktoré si sama drogami vyvolala, vybavila som špeciálneho odborníka - neorológa. Všetko márne. Psychiatrička mi povedala, že to decká robia a bola som vybavená...“ vysvetľovala matka. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo v detstve otvoríš, nesieš si dovtedy, kým si na to posvietiš

Každá udalosť má niekoľko uhlov pohľadu a množstvo riešení. Kým však budeme v probléme namočení ako mucha na lepe, ťažko z neho zdvihneme nôžky, aby sme získali nadhľad. Rovnako tak môžeme nôžkami stáť v mede, ani vtedy sa nám nepodarí vyletieť do vyššieho levelu, do nadhľadu. Či také, či onaké, či kyslé, či sladké, sme prilepení. Čo pomôže ako jedno z prvých riešení? Uvoľnenie na fyzickej aj psychickej úrovni a odhalenie koreňového vzorca danej situácie.

 Neukončené koreňové vzorce sme si priniesli na tento svet z minulých životov, mnohé z nich sa obnovili už v prenatálnom veku, ďalšie počas výchovy v detstve. Zvyčajne v situáciách do piateho či šiesteho roku nášho života a statočne s nami kráčajú a komplikujú nám život do chvíle, kým ich objavíme. Na ich objavenie však veľakrát treba nabrať buď odvahu, alebo sa ocitnúť na dne. Raz prišiel za mnou chlapík, manažér veľkej firmy, že si chce poradiť so stresom, do ktorého permanentne vo svojej práci upadá, ktorý ho doslova dusí, ale nemá čas ho riešiť zdĺhavo. Mám pre neho niečo rýchle a účinné? „Dych na začiatok môže pomôcť, potom sa pozrieme, čo je za vaším stresom,“ dala som do slov prvú myšlienku. Poďme na to – bola odpoveď. Šli sme teda do vedomých nádychov a výdychov. Trvali len chvíľku, pretože muž hodne silných rozmerov sa pri mierne prehĺbenom dychu začal výrazne potiť. Pozrel na mňa, vystrel ku mne ľavú ruku dlaňou nahor a povedal: „To si radšej zoberiem tabletku, tak to robila moja mama.“ Bingo. Koreňový vzorec z detstva začal vystrkovať rožky. Ako malý totiž videl mamu brať si lieky v situáciách, ktoré ťažko zvládala, ktoré ju dusili, v ktorých „potila krv“. Aj on v súčasnosti ako dospelý a vážený muž ťažko zvláda stres, ten ho dusí, potí sa a siaha po tabletke. Jednoduchšia cesta. Každá cesta má však svoje dôsledky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Časté sú situácie, keď na scénu vstupuje odmietnutie. Napríklad, ženu odmietol partner, a to je už x-tý v poradí, ktorý nehodlá s ňou žiť. Kamarátky jej nedali vedieť, že idú spolu na kávičku, aj to cíti ako odmietnutie. Neprijatie do práce po absolvovaní pracovného pohovoru vníma tiež ako odmietnutie, odmieta súrodenec bývať s vami v dome po rodičoch... Každé z týchto nie vníma ako osobné odmietnutie. Mnohí z týchto ľudí na otázku, ako sa tešili rodičia na ich narodenie, odpovedia, že rodičia ich nechceli alebo dokonca uvažovali o potrate, či iba jeden z nich hovoril o ukončení tehotenstva potratom. Dokonca sa našiel budúci otec, ktorý partnerku kopal do brucha, aby sa dieťatko nenarodilo. V ešte nenarodenom dieťati sa tak rodí koreňový vzorec. Koreňový vzorec odmietnutia. Tiež bol jeden z tých, ktorý si identifikovala mladá žena, ktorá nemala rada svoju matku. A posvietila si naň cez etikoterapeutické zručnosti - uvoľnenie, prijatie, pochopenie, odpustenie, ukončenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Upratovať totiž treba začať v sebe cez prijatie, pochopenie, odpustenie

Ako pokračoval príbeh z úvodu? Mama riešila seba, nie dcéru. „Mala som veľmi dobrého kouča, ten mi pomohol vystrieť zhrbené plecia a začať pozitívne myslieť,“ skladala mozaiku svojej cesty za pochopením dcéry matka. „Tiež mi veľmi pomohli knihy. Napríklad od Doreen Virtue Liečenie s anjelmi, tiež mám prečítaného celého Sineľnikova, Louis Hayovú, a tak viem, že všetko je v mojej hlave. Tam treba najskôr upratať a pozitívne myslieť aj preto, aby som z všetkého nezošalela, aby som bola zdravá a mohla pomôcť môjmu dievčatku.“ 

 Po maminej ceste hľadať odpovede na problémy vo vlastnom živote cez knihy sa vydala po jednej nepríjemnej udalosti s políciou aj dcéra. Začala vraj čítať „tie mamine nezmysly“. Mama pokračovala: „Prečítala Sineľnikova a bola z neho unesená. Sama pochopila, že do liečebne už nechce ísť, že treba začať hľadať príčinu súčasnej situácie. Jednoducho, nechceli sme liečiť iba následky. Verím, že keď človek ide do hĺbky, hľadá, tak aj nájde. Myšlienku, že sa situáciu nepodarí napraviť, som úplne rozpustila. Som totiž presvedčená, že tento skrat vyvolala ubolená duša a tú treba liečiť. Momentálne je mi jedno, kto je na vine, určite nejakou mierou aj ja, ale to terajší problém nevyrieši.“

 Mladá dáma po prečítaní kníh hľadala cestu. Učila sa rozpoznávať na etikoterapeutickom kurze zdravie poškodzujúce vlastnosti a emócie. Získavala zručnosti v prijímaní všetkého, čo vstúpilo v minulosti, čo vstupuje v prítomnosti a čo príde v budúcnosti do jej života. Učila sa vnímať dary a talenty, ktoré jej boli dané do vienka, prípadne, ktoré objavuje či objaví vo svojom bytí.

Získavala zručnosti v odpúšťaní. Učila sa ospravedlniť, poprosiť o odpustenie, odpustiť inému, ale odpustiť aj sebe samej všetko, čo na vedomej či nevedomej úrovni spôsobila druhému či sebe.

Získavala zručnosti v ukončovaní tak, aby bola s každým a so všetkým na jednej vlne v celistvosti, úplnosti, naplnení, advaite, teda nedvojnosti. Učila sa preberať zodpovednosť sama za seba.

Ubolená duša našla svoje koreňové vzorce aj v škôlke

Pomaly, veľmi pomaly rozpúšťala v sebe odmietanie matky. Situácie z detstva, ktoré mala v nevedomí, odrazu nadobúdali konkrétne udalosti a ona s uvoľňujúcim plačom opisovala, ako sa cítila, keď do škôlky nikto po ňu neprišiel, ako túžobne pozerala na dvere, kedy sa v nich zjaví jej blízky človek, ako ju pani učiteľka, keď nikto po dievčatko neprišiel, brala po škôlke domov.

Klik. Ďalšia udalosť v neskoršom veku. V škole šikanovala spolužiakov. Potom na čas išla študovať do zahraničia a po návrate ju odrazu celá trieda odmietala. „Viete si predstaviť tú silu, keď vyše tridsať spolužiakov stojí proti vám?“ Uvoľnenie cez slzy v plači. To sa niekoľkokrát pri rôznych spomienkach zopakovalo. Tvár mladej ženy mäkla, krásnela. Zomknuté pery sa uvoľňovali. V plači objala svoju matku: „Mami, odpusť...“ a nahlas pomenovala všetko, čo cítila, že tým ubližovala svojej mamine.

„Viem, že etikoterapia trafila klinec po hlavičke a doplnila chýbajúce miesta v mozaike poznania. Ukázala, ktorou cestou treba ísť. Verím, že sme na správnej ceste a že to dáme,“ povedala neskôr mama a dodala, že v jej viere a presvedčení, že všetko bude dobré, ju drží aj rukou napísaná a už vyblednutá ceduľka na pracovnom stole. „Je to havajská filozofia Huna, ktorá hovorí: 1. Žehnaj všetkému okolo seba v každom okamihu. 2. Ver si, prevezmi zodpovednosť za seba a všetko. 3. Očakávaj len to najlepšie.“

Jazyk prezradí cez slová to, o čom my ani netušíme

Opísaný príbeh končí reálnym happy endom, život ukáže, či doživotným. Momentálne používané slová maminy ešte prezrádzajú čo-to z problémov.

Napríklad veta: „... rozprávala sa s rodičmi takých istých nespratníkov ako bola moja dcéra.“ Kto je nespratník? Ten, ktorý sa nesprace do kože. Ten, ktorý sa nesprace do spoločenských pravidiel. Ten, ktorý podľa Slovníka slovenského jazyka je nespratný, nespokojný človek. Teda matka sama diagnostikovala vo svojej reči nespokojnosť svojej dcéry či nespokojnosť jej podobných mladých ľudí. Nespokojnosť. Znovu sa cez jazyk ukázala zdravie poškodzujúca vlastnosť. Kto je nespokojný, nie je šťastný. Kto má v sebe nepokoj, nemôže mať pokoj v duši. Dievčina ho zjavne nemala.

Alebo veta typu: „Musela som...“ Slobodný človek môže, má možnosti. Neslobodný človek musí, je otrokom. Pomocné sloveso musieť totiž vyjadruje situácie, keď je niekto do niečoho nútený, keď má povinnosť niečo urobiť, keď je pod tlakom, nátlakom, keď je neslobodný vo svojom rozhodovaní, prejave. Vetou – musel/-a som – si sami dávame hranice, ohraničujeme si svoje možnosti, ochudobňujeme sa, zatvárame si dvere do hojnosti. Otvárať ich môžeme, napríklad plnovýznamovými slovesami potrebujem, urobím, viem, chcem. Možností je veľa, slovenčina je bohatá na synonymá. 

Veľmi často mamina tiež používala vety typu: „Strašne chcem povedať... strašne ma to mrzí... mám strašný smäd...“ Nie je sama. Slovo strašne sa často vyskytuje v našom jazyku a jeho používanie zvyčajne ospravedlňujeme – veď som to tak nemyslel. Myslel – nemyslel, strašne má slovný základ v slove strach. Teda strach sa zamaskoval do príslovky alebo prídavného mena a v jeho používaní možno dekódovať pocit strachu. Strach je však zdravie poškodzujúca emócia. Silná. Taká silná, že má schopnosť doslova ovládať telo na fyzickej úrovni. Prejaví sa, napríklad stuhnutím či chvením svalstva, rýchlym a plytkým dychom, rozbúcha sa srdce či sa zvýši tlak krvi.

Zo strachu potom útočíme alebo utekáme, alebo zatlačíme strach do seba, alebo ho premeníme na hnev a agresivitu. Prvú možnosť – útok alebo útek máme vtlačenú do našej podstaty možno až z praveku – útočili sme na divé zviera alebo pred ním utekali. Útok ani útek však strach nevyriešili ani neriešia, ale majú pozitívny zámer. Ochrániť nás v danú chvíľu pred nebezpečenstvom. V danú chvíľu. Keď nebezpečenstvo pominie, strach môže naďalej sídliť v ľudskom tele. Ak je silný, permanentný a, navyše, zatlačený do tela či nespracovaný, prejaví sa na zdravotnom stave, pričom už dopredu dáva o sebe vedieť vo vyjadrovaní. Používaním slova strašne vo vetách, kde by nemalo byť.

Ak strach premeníme na hnev a agresivitu, znovu zdravie poškodujúce emócie, bijeme okolo seba. Dievčina v našom príbehu svoj strach z odmietania navonok prejavovala hnevom, nespokojnosťou až agresivitou smerom k svojej mame. Jej strach a prejavy z neho mali tiež pozitívny zámer – chrániť dievča pred zranením. Boli jej pancierom.

Používanie slova strašne v jazyku hovorí presne o tom istom ako slovo strach, len je zamaskované akoby v jemnejšom šate. Nereagujeme naň totiž fyzickými zmenami na tele, no na energetickej úrovni ním posilňujeme práve strach. V sebe, okolo seba, vo svojom vesmíre, vo Vesmíre. Ak ho chceme pochopiť, rozpustiť a spracovať, potrebujeme byť bdelými bytosťami vo vyjadrovaní i v konaní.

DagmaRA Sarita Poliaková

DagmaRA Sarita Poliaková

Bloger 
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  25x

Slnečné znamenie Strelec mi zasvietilo pri narodení do šťastného a tvorivého života, o ktorom môžem už teraz v jeho poslednej tretine povedať, že bol a stále aj rýchly, aj plný zaujímavých situácií aj výziev, aj plný príležitostí či možností... Dokážem chvíľu aj zastať, aj leňošiť, aj pyžamové dni si už dopriať, rovnako milujem samotu, ako aj priateľov, milujem nádherné kruhy, ktoré vytvárame na seminároch etikoterapie i na meditačných stretnutiach či na stretnutiach so ženami v ČAROkruhoch. Vyštudovala som pedagogiku, pritiahla ma novinárčina, na dôchodku etikoterapia a astrológia. U mňa sa tieto dve "dámy" spojili a objavujú sa aj v kratších či dlhších zamysleniach. Milujem písanie, keď príde inšpirácia. Vtedy mám pocit, že slová prichádzajú samé a samé sa aj ukladajú do viet. Tak sa uložili aj do knihy o mojej dcére, ktorá končila život na detskej onkológii, a tak sa v knihe S TEBOU, MIRKA objavili aj ďalšie deti, ktoré som počas polročného pobytu na tomto oddelení spoznala. Neskôr, keď ma život na chvíľu zastavil cez chorobu, vznikla z rozhovoroch, ktoré vznikali pre noviny, kniha S VAMI, KRÁSNE BYTOSTI. Bolo mi cťou poznať toľko nádherných ľudí. Niekoľko kníh je stále v "šuflíku", niekoľko nápadov v hlave, keď dozrie čas, uzrú svetlo sveta. Milujem totiž písanie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu