Pane, zmiluj sa nad celým svetom, daj mu pokoj, mier a lásku

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 4.2.2016 o 18:10 | (upravené 4.2.2016 o 18:39) Karma článku: 4,99 | Prečítané:  605x

Etikoterapia je momentálne in, narodila sa však v tridsiatych rokoch minulého storočia v Ružomberku v ordinácii českého lekára Ctibora Huga Bezděka, od smrti ktorého uplynie tento mesiac 60 rokov.

Ctibor Hugo Bezděk  desať rokov pôsobil na Slovensku, kde položil základy etikoterapie. Po potomkoch Ctibora Bezděka alebo po ľuďoch, ktorí boli s ním v styku, som  sa začala obzerať pred niekoľkými rokmi v Ružomberku. Hoci som mala nejaké tipy z Matice slovenskej, nepodarilo sa.  Koncom minulého roka sa však ozval Alexej Bezděk, vnuk slávneho lekára, slovenskému etikoterapuetovi Vladimírovi Červenákovi s tým, aký je šťastný, že na Slovensku žije človek, ktorí sa hrdo hlási k etikoterapii jeho deda. Keďže som absolventka školy etikoterapie Vladimíra Červenáka, kontakt mi posunul. S Alexom sme si potom dlho písali, vnuk spomínal na deda, moje otázky mu vraj pomáhali vrátiť sa k zabudnutému. Pred Vianocami som dostala krásny darček z Prahy, kde Alex žije. Čerstvo vydanú knihu Dobro a zlo od Ctibora Bezděka, ktorú zostavili manželia Bezděkovci - vnuk Alexej s manželkou Olgou. Obaja ju podpísali - je to pre mňa veľmi vzácny dar.  Mám pocit, akoby ma aj kniha, slová i odkazy Bezděkovcov ešte hlbšie spojili s etikoterapiou, teda s tým, čo robím, čím žijem.

S radosťou teda zdieľam spomienky vnuka Alexa na deda CTIBORA HUGA BEZĚKA

„Mal som ho naozaj rád, vážil si ho a tým najväčším sviatkom bola pre mňa každá sobota, keď dedo prišiel neskoro popoludní zo svojej pražskej ordinácie v Trojskej ulici k nám domov do Senohrabov,“ tak si spomína Alexej Bezděk, vnuk Ctibora Bezděka, na svojho deda. „Zvyčajne najprv šiel s hrnčekom k studni po vodu, potom si vzal staršie oblečenie, kabelu a šli sme spolu do lesa po drevo do piecky. Cestou si často a rád spieval.

Raz sme zostali na kraji brezového lesíka pri obore. Dedo sa posadil, ja som mu prinášal suché halúzky, on ich lámal a ukladal do tašky. Na okraji lúky sa pásli ovce a kravy od pána Zítka z gazdovstva. Dedo si spieval pesničku Pásla ovečky, kravy sa pomaly k nemu približovali a kruh sa uzavieral, zmenšoval. Dedo kabelu naplnil, pastier si prišiel po svoje stádočko a my sme šli naspäť domov.“ Z Alexejovho rozprávania dýcha láska k dedovi i pokoj danej chvíle.

Pre vnuka bolo veľkým šťastím vyrastať v blízkosti deda Ctibora Bezděka

„Nedeľné výlety boli  spojené s cestou k rieke Sázave. Stávalo sa, že sa k nám pridali aj chlapci od susedov, a to potom bolo veselo. Všetko malo pre mňa svoje kúzlo. Či už to bol vysoký a rozdvojený smrek, na jeho dlhých konároch sme sa chvíľu hojdali, cestička klesajúca dolu k lesom, alebo dva tunely – jeden pre chodcov, susedným tiekol potôčik, ktorý sa vždy za búrky vedel poriadne rozvodniť. Pri neskorých návratoch domov svietili okolo nás svätojánske mušky a svetla v lesných chatách podčiarkovali takmer rozprávkovú náladu.

Už vo veku asi desať rokov som cítil jeho autoritu a predovšetkým pozitívnu energiu. Mával som nejasnú a zahmlenú predstavu nejako mu byť užitočným. Pre mňa totiž bolo veľkým šťastím vyrastať v blízkosti môjho deda Ctibora.“

To, čo malý Alexej nasával pri dedovi etikoterapeutovi, sa naplno rozvinulo v čase, keď dedo už nežil. Vnuk a najmä jeho žena Olga majú obrovskú zásluhu na tom, že vyšla napríklad životopisná kniha o Ctiborovi Bezděkovi pod názvom Ako rád som žil. Vraj zodpovednú dennú i nočnú prácu urobila pani Oľga, ktorá s veľkou starostlivosťou zachovávala pôvodné, často archaické vyjadrovanie deda Ctibora.

 „Dedo Ctibor nepremárnil v živote azda ani minútu. Pravidelne písal na stroji články, dopisoval druhý diel etikoterapie a tiež spomienky zo svojho života, venoval sa záhrade alebo pripravoval drevo na kúrenie.  Potom si čítal alebo hral na piane. Najradšej Biblické piesne od Antonína Dvořáka a národné i cirkevné piesne.

Každú nedeľu sa u nás pred obedom dodržiaval krátky obrad. Začínal tým, že dedo Ctibor prečítal niekoľko myšlienok z Evanjelia, zo Skutkov apoštolských alebo niektorého mysliteľa, napríklad Tomáša Kempenského. Na záver sme spoločne prečítali modlitbu Pánovi a pobožnosť ukončili Ctiborovými slovami:  Ďakujeme Ti, Pane, za všetko dobrodenie, ktorým nás zahŕňaš. Prosíme Ťa, neopúšťaj nás, veď nás po cestách Tvojich, vždy bližšie k Tebe, zmiluj sa nad nami, nad našimi milými a pokojnými, zmiluj sa nad celým svetom, daj mu pokoj, mier a lásku.“

Najkrajší dedko na svete bol dedo Bezděk

Začiatkom 30. rokov minulého storočia bol na sovietskej Ukrajine umelo vytvorený strašný hladomor. Ale už v dvadsiatych rokoch zorganizoval Medzinárodný Červený kríž pomoc pre hladujúcich deti a niektoré z nich sa takto dostali do Ružomberka  priamo k manželom Bezděkovcom. Počas pôsobenia v Ružomberku  Ctibor Bezděk so svojou ženou vychovali popri svojich dvoch dcérach štyridsaťdva detí. Bezděkov dom totiž slúžil ako azylový, do ktorého četníci vodili deti zaistených rodičov. Prax bola taká, že deti alkoholikov a iných delikventov boli privedené pod ochranou Červeného kríža, čo znamenalo k Bezděkovcom do rodiny. Po vyriešení priestupkov sa potom deti mohli opäť vrátiť domov. Niektoré z nich sa stali rodinnými príslušníkmi Bezděkovcov a ich priateľstvo sa uchovalo po celý život.

 „Priateľstvo a korešpondencia s niektorými sa udržali do dnešných dní a cez moju maminku prešlo na mňa a potom i na mojich dvoch synov," vysvetlil vnuk Ctibora Bezděka Alexej, ktorý žije v Prahe. „Dedo bol už za svojho života veľmi váženým a oceňovaným človekom, ale on predovšetkým počul volanie o pomoc. Žiadna ľudská bolesť, duševná ani fyzická, mu nebola cudzia. Žiaden nedostatok ho nenechával chladným, žiaden charitatívny program nebol pre neho príliš náročný.“

K deťom, ktoré boli do rodiny Bezděkovcov privezené a u nich vychované, patril Michael Kozakov.  Vyučil sa za elektrikára,  neskôr sa oženil. „S jeho dcérou, Hankou Kopřivovou, ktorá žije v Turanoch. Jej staršia sestra Táňa Bellová žije v Sučanoch a s ňou si tiež píšeme. Niekoľkokrát sme sa vzájomne navštívili. Najstarší zo súrodencov je Tóno Kozakov, je chorý a žije v Liečebnom ústave v Trstenej,“ doplnil vnuk Alex a dal súhlas k tomu, aby sme zverejnili list dcéry Michala Kozakova.

Táňa Bellová vzťah k rodine Bezděkovcov vyjadrila  v liste písanom Alexovi slovami: „Určite vieš, že pre môjho ocka tvoj dedo a tvoja mama boli jedinou žijúcou rodinou, ktorú mal. Bol vďačný tvojmu dedovi za lásku i zato, že sa mohol vyučiť. Bral vás ako rodinu a viedol aj nás k tomu. My to tak cítime. Ešte ti chcem napísať, že keď tvoj dedo nás prišiel pozrieť do Partizánskeho bol pre mňa - osemročné dievčatko - najkrajší dedo na svete.“

Alexej hovorí, že Michal Kozakov na rodinu, ktorá ho vychovala, nezabudol. „V roku 1945 zomrela moja babička, manželka deda Ctibora. Bolo to v decembri a v čase, keď Michal prišiel k nám do Senohraby zo Slovenska na jej pohreb. Vonku mrzlo a snežilo. Práve tak, nehľadiac na veľké mrazy, prišiel aj vo februári roku 1956 na pohreb deda Ctibora. V oboch prípadoch sa konal vidiecky pohreb, a to išla celá dedina pešo na takmer tri kilometre vzdialený cintorín. Nezabudnuteľní manželia Kozák prišli aj na našu svadbu. Veľmi si ich prítomnosti oboch s mojou ženou Olgou, považujeme.“

Celoživotné priateľstvo sa zachovalo i s  Annou Paludovou. Jej korešpondencia s Ctiborom bola intenzívna a po jeho smrti pokračovala medzi ňou a dcérou Ctibora Bezděka. „Po odchode mamičky na večnosť začala pani písať mne a podpisovať sa ako - vaša babička. Písala vždy ako ozajstná naša babička a jej listy zaujali aj naše dvoch synov, Pavla a Michaela. Jej pohľadnice bývali zo života Pána Ježiša a sú archivované v našej rodinnej kronike,“ doplnil Alex.

Alexej sa s Annou Paludovou stretol osobne  11. augusta 1999, už žila v Bratislave  v Dome sociálnych služieb. „Dostali sme od nej obraz Matky Božej, ktorý sama vlastnoručne vyšívala. Teraz si dopisujeme s jej dcérou, Ivetou Sturdíkovou, ktorá žije v kanadskej Alberte.“

Úžasné, ako sa vzťah, ktorý sa zrodil v tridsiatych rokoch minulého storočia  v Ružomberku v rodine Bezděkovcov v ťažkých chvíľach, žije cez potomkov v láske dodnes.

Porucha fyzického tela býva prejavom porúch, ktoré nastali v duševnom živote

K tomuto presvedčeniu sa dopracoval lekár Ctibor Hugo Bezděk v tridsiatych rokoch minulého storočia v Ružomberku, kde pôsobil desať rokov ako lekár. Istota, že človeka netvorí len telo, ale i duša, sa stala základom jeho originálnej liečebnej metódy – etikoterapie, ktorej podstatu vysvetlil v knihe Záhada nemoci a smrti – Etikoterapia – Liečenie mravnosťou, ktorá vyšla v roku 1931. Druhý diel etikoterapie Záhada nemoci a uzdravenia. O liečení duše a tela. Etikoterapia 2. bol publikovaný až v jeseni roku 2000. Nábožensko-filozofické myšlienky spracoval v knihe, ktorá vyšla vlani v decembri  pod názvom Dobro a zlo. Podstatu všetkého zla autor vidí v ľudskom sebectve a odlúčení od Boha.

Počas pôsobenia v Ružomberku v rokoch 1920 až 1930 Ctibor Bezděk so svojou ženou vychovali popri svojich dvoch dcérach štyridsaťdva detí. Bezděkov dom totiž slúžil ako azylový, do ktorého četníci vodili deti zaistených rodičov. V roku 1921 zorganizoval Ctibor pomoc pre hladujúce ruské deti a sám ich niekoľko vzal na najnutnejšiu dobu do rodiny. „Priateľstvo s niektorými sa udržalo do dnešných dní a cez moju maminku prešlo na mňa a potom i na mojich dvoch synov," pokračoval vnuk Alexej. „Dedo bol už za svojho života veľmi váženým a oceňovaným človekom, ale on predovšetkým počul volanie o pomoc. Žiadna ľudská bolesť, duševná ani fyzická, mu nebola cudzia. Žiaden nedostatok ho nenechával chladným, žiaden charitatívny program nebol pre neho príliš náročný.“

U Bezděkovcov v Ružomberku bolo akési kultúrne stredisko. Schádzali sa k nim starí priatelia, hlavne tolstojovci. V roku 1920 sa do Ružomberka vrátil bývalý osobný lekár Leva Nikolajeviča Tolstého, Dušan Makovický so svojou ženou Matrjonou Konštantínovnou z Jasnej Poľany. Bol to MUDr. Albert Škarvan - stúpenec Tolstého a pacifista, MUDr. Ivan Hálek - syn Vítězslava Hálka, PhDr. Karel Velemínský - pedagogický spisovateľ a tiež Valentin Fiodorovič Bulgakov, posledný osobný tajomník Tolstého. Tiež prišiel Alois Mrštík so svojou ženou Máriou, sestrou Ctibora Bezděka. K priateľom patril Alexander Sommer Batěk, ktorý si vždy pochutnával na vegetariánskych jedlách, ktoré pripravovala Varvara Bezděková – Rudnev, manželka Ctibora Bezděka.

„Varvara bola urodzená ruská šľachtičná. Študovala medicínu vo švajčiarskom Zürichu v rovnakom čase, keď  dedo Ctibor študoval vo Viedni. Babička Varvara prišla v roku 1894 na stáž do Viedne, za účelom rozšíriť si odborné vedomosti u ďalších špecialistov v Rakúsku,“ dopĺňal rodinné fakty vnuk Alexej. „Záujem o otázku slovanskú ju priviedol do študentského spolku Tatran, kde sa zoznámila s Ctiborom Bezděkom. Bol to záujem o spoločný odbor, o otázky filozofické a boli to aj vzájomné sympatie, ktoré ich priviedli poznávať viedenské pamätihodnosti. Na jednej spoločnej prechádzke bol dedo doslova zaskočený otázkou svojej budúcej ženy  - v čom vidíte, Ctibor, zmysel života? Odpoveď na otázku potom hľadali spoločne a celoživotne nachádzali v pomoci iným ľuďom, trpiacim a hľadajúcim pravdu aj uzdravenie.“

U Bezděkovcov spievali s radosťou aj slovenské ľudové pesničky

„Vyrastal som v rodinnom prostredí, ktoré bolo myšlienkovo ​​a spomienkami napojené na život v Ružomberku,“ pokračoval Alex v spomienkach. „Nábytok - postele, skrine, krásny stôl, ktorý máme dodnes dom), stoličky, pianíno a obrazy - to všetko bolo prevezené do Prahy a potom aj do Senohrab. Boli to predovšetkým dva obrazy od Martina Benku Ráno pod Kalváriou a Dolu Váhom, oba s podpisom Martina Benku.

V roku 2000 nás prvý obraz zachránil. Do strechy nám zatekalo a kanadský šindeľ už bol na ceste loďou z Kanady do Hamburgu. Ale peniaze na novú strechu sme nemali. Opäť zhodou šťastných okolností sme objavili zberateľov obrazov a po nevyhnutnom zjednávanie nám zaplatili požadovaný sumu, ktorá sa vzápätí presunula k majstrom pokrývačom. Moja žena do rodinnej kroniky zapísala - Po doktorovi Bezděk sme zdedili domček, a keď na strechu nebolo, dedo nám poskytol starý cenný obraz. Pán doktor, vďaka!“

Alexej ďalej spomínal, ako sa u nich doma veľa spievalo a boli to obľúbené dedove piesne. Slovenské: Tečie voda, tečie, Išla Marína do cintorína, Tancuj, tancuj, vykrúcaj, Na tú svätú Katarínu a mnoho ďalších.

„Vďaka rozprávaniu v našej rodine a spevu piesní mi Slovensko prirástlo k srdcu,“ pokračoval Alex. „Ako študent som mal na stene v izbičke v podkroví farebnými kriedami nakreslenú mapu Slovenska s vyznačením riek a hôr, ktoré som zišiel a navštívil. V roku 1957 som išiel na kanoe dolu Váhom z Liptovského Hrádku do Komárna.  A potom ešte dvakrát Hron z Brezna do Kamenice nad Hronom - v skutočnosti už to bol takmer sútok s Dunajom. Druhýkrát sme išli len kratší úsek, a to z Brezna do Žarnovice. A to nehovorím o Vrátnej doline a okolí, o Fatre alebo o Nízkych a Vysokých Tatrách.“ Bezděkovci Slovensko ľúbili a ľúbia.


Najväčším nešťastím ľudského pokolenia je sebectvo a odklon od Boha

Túto vetu od detstva doma počul Ctiborov vnuk Alex a dodal: „Tiež skutočnosť, že ochorenie nie je náhodné, ale ide o výzvu, keď ma vyššie JA upozorňuje, že som sa previnil a svojím správaním porušil mravné zákony. Presvedčil som sa, že je život vskutku dar. Je preto mojou povinnosťou uchovať si zdravie a byť užitočný ľuďom, teda aspoň ľuďom vo svojom okolí. Telo hmotné si môže uchovať zdravie dodržiavaním požiadaviek správnej výživy, denného poriadku, hygienou telesnú a duševnú, práce manuálnej, duševnej, zdravým pohybom, spánkom aj oddychom.

V našom živote však bude mať vedúcu úlohu naše nesmrteľné vyššie JA až vtedy, keď budú naplnené Božie zákony a až vtedy si my uchováme svoje zdravie. Otázka môže byť komplikovaná karmickým zaťažením, ale to je ďalší problém. Ak však prevládne vplyv nižšieho ja so svojimi sebeckými prejavy pýchy, závisti, hnevu, nenávisti, ohovárania alebo aj len nečinnosti... je vyšší princíp utlmený. Svoj nesúhlas a protest môže vyššie JA prejaviť práve ochorením.

Etikoterapeutickú metódu uzdravenie vidím v zmene myslenia. Zameniť negatívne a pesimistické myšlienky pravým opakom. Podľa princípu, že - duch víťazí nad hmotou - chcieť sa uzdraviť, bez jediného zapochybovania veriť vo svoje uzdravenie, hoci by bolo v rozpore aj so zdravým rozumom.“

Ctibor Bezděk podal štafetu etikoterapie už za svojho života  budúcim pokračovateľom

Hneď po promócii v roku 1899 nastúpil do rakúskej námornej flotily na Jadrane, počas prvej svetovej vojny slúžil vo vojenskom námorníctve. To, čo videl a zažil ako lekár vo vojenskom lazarete, z neho urobilo doživotného pacifistu a nekompromisného odporcu militarizmu. Po rokoch pôsobenia na Slovensku vybudoval v Prahe protialkoholickú poradňu a venoval sa etikoterapii.

Ctibor Bezděk, zakladateľ etikoterapie, bol skalopevné presvedčený o sile mravnosti a celý život podľa toho žil. Nebol to život s vyloženými nohami, napriek tomu ho jeho vnuk Alex opisuje ako veľmi pokojného, milého a lásku ku všetkým a všetkému vyžarujúceho človeka.  Ctiborov priateľ Přemysl Pitter po jeho smrti konštatoval – takmer do poslednej chvíle svojho života poskytoval trpiacim pomoc nielen telesnú, ale predovšetkým posilu duševnú.

Pre budúcich možných etikoterapeutov napísal Ctibor odkaz v úvode knihy Záhada nemocí, skúseností a uzdravenie: „Zobral som hrsť skúseností a zhrnul ich v niekoľkých kapitolách. Sú to state veľmi kusé a neúplné, často len náznaky. Tu bude možné a nutné v začatom diele pokračovať. Veľa myšlienok nie je dostatočne zdôvodnených, a preto môžu udávať nové podnety k ďalšiemu hľadaniu."

Túto štafetu prebrali mnohí, no nie všetci sa k odkazu a koreňom zakladateľa etikoterapie priznávajú. „K etikoterapii sa v dnešnej dobe hlási mnoho liečiteľov, ale na meno Ctibora Bezděka si takmer ani jeden z nich nespomenie,“ vyjadril svoje pocity Alexej Bezděk a dodal, že si veľmi váži Vladimíra Červenáka, životného kouča, že hovorí o jeho dedovi ako zakladateľovi etikoterapie a pokračuje v tom, čo jeho dedo - český lekár Ctibor Hugo Bezděk kedysi na Slovensku začal.

xxx

Životopis Ctibora Huga Bezděka ( 1872-1956) z pera jeho vnuka  Alexeja Bezděka

Letos v únoru uplyne 60 let od skonu MUDr. Ctibora Bezděka, lékaře, který se po likvidaci soukromých ordinací v roce 1950 přestěhoval z Prahy do Senohrab. Ve stejném roce, tedy v jeho 78 letech, byl povolán Okresním ústavem národního zdraví do Říčan, kde téměř „... do poslední chvíle svého života poskytoval trpícím nejen pomoc tělesnou, ale - a snad především - posilu duševní“. To jsou slova Přemysla Pittra, českého humanisty exulanta, která napsal v nekrologu na svého přítele (Husův lid - časopis Národní jednoty československých Protestantů v Americe a v Kanadě, Chicago, 17. ročník, 1956, č. 5., s. 75). Při příležitosti výročí úmrtí MUDr. Bezděka, si dovolíme připomenout jeho osobnost a dílo, které v období komunismu vycházet nemohlo.

Po promoci ve Vídni nastoupil roku 1899 u rakouské námořní flotily na Jadranu a jako korvetní lékař procestoval Středomoří. Život na palubě i v podpalubí, na ošetřovně nebo při manévrech, jakož i zážitky z oficiální císařské návštěvy marockého sultána, které se s lodí Panther zúčastnil, publikoval ve sbírce povídek Dojmy od moře Zápisky lodního lékaře, Drobné příběhy nebo Do Maroka.

K vojenskému námořnictvu byl povolán jako lékař ještě jednou, když vypukla první světová válka. Ve vojenském lazaretu se setkal s takovými důsledky válečných hrůz, že se stal nekompromisním odpůrcem militarismu. V letech 1925 až 1927 byl místopředsedou spolku Nový Jeruzalém. Hlavní náplní tohoto Hnutí pro duchovní i společenskou obrodu byly pacifistické aktivity. Předseda spolku, Přemysl Pitter, uveřejnil v roce 1932 v časopisu Sbratření informaci o Provolání 109 českých intelektuálů k otázce odzbrojení. Mezi podepsanými je v abecedním pořadí i Ctibor Bezděk, Karel Čapek, Jan Herben, J. L. Hromádka, P. Pitter, Emanuel Rádl, F. X. Šalda a další.

Celý život neúnavně přispíval do různých odborných a populárních časopisů, sám redigoval Duchovní a náboženskou kulturu, která byla zastavena počátkem roku 1941 nacisty.

Již začátkem 30. let vycházel z přesvědčení, že nemoc fyzického těla bývá projevem poruch, které nastaly v duševním životě. Jistota, že člověka netvoří jen hmotné tělo, ale i duše a duchovní složka, se stala základem jeho originální léčebné metody. Nazval ji, na doporučení Prof. MUDr. Julia Hanauska, etikoterapií. Etikoterapie vzbudila zájem i prezidenta republiky T. G. Masaryka, což vyjádřil pozváním manželů Bezděkových k sobě, na zámek do Lán.

Podstatu své metody, která byla vyvrcholením jeho celoživotního poznání, popsal v knize Záhada nemoci a smrti. Etikoterapie. Léčení mravností (1931, 1932, 1947). Kniha se v roku 1995 dočkala po dvaačtyřicetiletém odmlčení svého čtvrtého vydání v českém jazyce. V roce 1935 vyšla také ve švýcarském Curychu německy, pod názvem Das Rätsell von Krankheit und Tod. Na podzim roku 2000 vyšel i 2., dosud nepublikovaný díl - Záhada nemoci a uzdravení. O léčení duše a těla. Etikoterapie II.


Při působení na Slovensku v letech 1920 až 1930, kde společně se svou ženou lékařkou zakládá Československý červený kříž, vychovává postupně ve své rodině spolu s dvěma dcerami 42 bezprizorních dětí. V roce 1931 si zřizuje v Praze ordinaci praktického lékaře spojenou s protialkoholní a eubiotickou poradnou, kde se věnuje etikoterapii. Stává se předsedou ČASu (Čs. abstinentní svaz). V roce 1947 byl přijat prezidentem E. Benešem na pražském Hradě, aby referoval o nutnosti zdokonalit léčení a nápravu alkoholiků.

Taková všestranná osobnost neunikla pozornosti StB, která mu v 50. letech vykonala domovní prohlídku a zabavila část jeho písemností. Mezi nimi i rukopis autobiografie, což zmiňuje v jednom z dopisů…  Ve svých jednaosmdesáti letech prošel i křížovými šestihodinovými výslechy.

MUDr. Ctibor Bezděk byl za života vážen a oceňován, ale on především slyšel na volání o pomoc. Žádná lidská bolest, duševní ani fyzická, mu nebyla cizí. Žádný nedostatek ho nenechával chladným. Žádný charitativní program nebyl pro něho příliš náročný.

Přemysl Pitter ve výše zmíněném nekrologu napsal, že „... MUDr. Bezděk měl všecky vlastnosti člověka božího a pravého lékaře duší i těl. Byl vtělená srdečnost. V něm odchází jeden z posledních svědků onoho rozmachu duchovního, jímž se vyznačovala generace Masarykova“.

Mgr. Alex Bezděk, vnuk

xxx

Keď som  pred niekoľkými mesiacmi „nadviazala spojenie" s rodinou Alexa a Olgy Bezděkovcov, cítila som obrovskú radosť, rovnako radostne reagoval aj Alex. Keď v noci cinkol mail od neho, zvyčajne som sadala za počítač. Jeho spomienky na deda hriali. Veľmi ĎAKUJEM, že som mala možnosť všetko zaznamenať a zdieľať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?