Mirka Zacharová a jej úvahy o vode, nielen liptovskej

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 16.6.2016 o 7:49 | Karma článku: 7,59 | Prečítané:  524x

Inšpirácia. Aj taká môže byť úvaha o vode z pera Miroslavy Zacharovej, víťazky literárnej súťaže, ktorú vyhlásila Liptovská vodárenská spoločnosť. Do súťaže sa zapojilo takmer šesťdesiat stredoškolákov.

Miroslava Zacharová je študentkou tretieho ročníka Hotelovej akadémie v Liptovskom Mikuláši, žije v Liptovskom Ondreji, bývala  však aj vo Važci a v Jamníku. „K téme VODA som sa dostala prostredníctvom súťaže Štúrov Zvolen. Písalo sa mi dobre aj ťažko, pretože starká, o ktorej som písala už zomrela, a ona ma naučila nielen vážiť si vodu, ale aj iné veci potrebné v živote. Som rada, že som mohla vyjadriť vnútorné pocity, čo si myslím o vode a znečisťovaní.“

Mirka má k písaniu veľmi blízko. Niekoľko rokov si písala denník formou knihy, neskôr sa začala venovať aj písaniu básní. Zatiaľ jej najväčšou záľubou je čítanie.

Mirkina úvaha o vode 

Voda. Slovo, pri ktorom sa mi vynoria myšlienky na leto, nápoje (od čaju, cez kávu, až po ľadovú drť), umývanie sa alebo obyčajné splachovanie záchoda.  Je často samozrejmosťou v našom živote. Možno práve preto, že je ľahko dostupná a nachádza sa takmer všade. V ovocí a zelenine, na nebi i na zemi. Ani si neviem predstaviť, aké množstvo vody sa nachádza na našej planéte. Potrebujeme ju na prežitie a čo viac, je našou súčasťou.

V škole ma naučili, že voda môže byť mäkká, tvrdá, destilovaná či minerálna. Vraj práve ona je základnou podmienkou života na Zemi. Tiež ma naučili, že voda tvorí dve tretiny hmotnosti dospelého človeka. Nikdy mi však nepovedali to, čo ma naučila príroda sama.

Premýšľali ste niekedy nad tým, čo by sa stalo, keby voda z ničoho nič zmizla? Len tak by sa vyparila. Čo by sme robili bez každodennej súčasti nášho života? Ako dlho by sme prežili my, zvieratá, rastliny a vlastne celá naša Zem? A prežili by sme? Uvažovala som nad týmito otázkami už veľmi veľakrát. Najskôr mi to celé prišlo smiešne. Voda je základ? Veď okrem nej k životu potrebujeme aj jedlo. Alebo nie? Nie. Bez jedla by sme vydržali dni, týždne. Bez vody sotva pár dní. Myslím si, že veľa ľudí si neuvedomuje, čo voda pre nás znamená. To, čo znamená pre mňa, som si uvedomila ešte ako malá. Pamätám sa, ako som so starkou sadievala kvety v záhrade.  

Raz však starká musela odísť na víkend preč. Ja som mala za úlohu polievať kvietky. Bola som malá a do polievania kvetov  sa mi naozaj nechcelo. Radšej som sa hrala v blate a chytala dážďovky. Starká sa vrátila a ja som sa tvárila ako zodpovedná vnučka. No moje „polievanie“ sa neskončilo najlepšie. So strachom v očiach som sa pozerala na vyschnuté kvietky, s hlavičkami uloženými na popraskanej zemi.   Rozplakala som sa, pretože som si myslela, že je to moja vina. Veď aj bola. Vtedy ma starká objala a povedala mi, nech neplačem. „Skúsime to znova.“ povedala. Suché kvietky sme vytrhali a nasadili nové. Chodila som ich polievať každý deň s pocitom šťastia a sledovala som, ako naše kvietky kvitnú do krásy.

Žiadna veda, ani chémia v tom neboli. To tajomstvo krásnych kvetov skrývalo len jednu jednoduchú ingredienciu. Bola to obyčajná voda. Áno, presne tá voda z vodovodného kohútika, ktorú si nalievaš do pohára. Tá voda, ktorá šumí v potôčiku. Tá, ktorá padá z oblohy vždy, keď príroda plače. Niektorí ľudia nemajú radi dážď. Nie preto, že sa boja búrky, ale preto, že musia sedieť doma. Môj názor je, že takíto ľudia nevedia, čo dážď pre nás znamená.   Napríklad my - Slováci. Všade máme toľko prírodných krás, toľko zelene. Keby sa voda rozhodla, že zmizne, asi by sme sa nechválili nádherou našej vlasti. Skôr si myslím, že by sa našim domovom stala púšť.                                  

Predstavme si leto. Každú chvíľu nám schne v krku, pretože sme smädní. V horúci letný deň si naše telo pýta každú chvíľu vodu, aby prežilo.  A čo zvieratá? Na dedinách ľudia často chovajú kravy, sliepky, ovce. Práve títo prevažne starší ľudia  si vodu vážia. Vedia, že bez vody by nemali vajíčka alebo mlieko. Nemali by zvieratá. Vedia to, lebo si sami prežili život v biede. Moja babka ma naučila si vodu vážiť. Rozprávala mi o biede, v akej žila. O tom, ako ju práve voda držala pri živote.                              

Smutné je, že práve vodu si vážiť nevieme. Možno preto, že je ľahko dostupná. Toľkokrát som sa pri prechádzke so psom pozastavila pri miestnej riečke a zapozerala sa priamo do nej. Fľaše, plasty, pneumatiky. To všetko sú ľudia schopní „darovať“ vode.    Neuvedomujeme si, aká je dôležitá, pokiaľ nám ju príroda nezabaví. Viem, že mestá organizujú čistenie riek a ich okolia. Sama som sa takejto akcie zúčastnila. Ale má význam to, že v jeden deň vyčistíme celú riečku a na druhý deň je tam smetí viac, ako by príroda dokázala zniesť?

Má to význam. Aj to malé očistenie prírody od všetkých odpadkov pomôže. Aspoň na chvíľku jej dovolí nadýchnuť sa a pripraviť sa na ďalšie bremeno.  Treba si vodu vážiť. Nie zajtra, ani od pondelka, ale teraz. Pretože ak sa k nej a k celej prírode budeme naďalej správať neúctivo, príroda nám vezme všetko. Voda odíde. A my budeme ako smutné vyschnuté kvietky ukladať hlávky na popraskanú, ubolenú zem. Chráňme si prírodu a dovoľme jej ukázať, že si vodu vieme vážiť!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?