Keď ticho rozpráva

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 21.6.2016 o 10:03 | Karma článku: 2,05 | Prečítané:  181x

Ticho je vraj stav bez zvuku. Z filozofického hľadiska vzniká absenciou alebo zrušením reči. Čo to však pre človeka znamená, keď ostane v priestore ticha? Sú to naozaj len zavreté ústa?

Jednou z užitočných zručností človeka vo všetkých oblastiach, ktoré podporujú ľudskú bytosť v raste do múdrosti, je vedieť vojsť do priestoru ticha a potom v ňom i zotrvať. Je to samozrejmá zručnosť, ktorú pijeme s materským mliekom? Možno niekedy niekde sme ju s prvou výživou dostávali, no v súčasnom svete sa ju potrebujeme naučiť. Alebo nepotrebujeme, ak chceme ostať v stave spánku. Bdelý život však je aj životom v priestore ticha. Dokonca v tomto priestore sa dá veľmi veľa počuť, v tomto priestore komunikujeme s naším JA, v tomto priestore prichádzajú odpovede na tiché či hlasné otázky.

V priestore ticha je ticho rečou duše, rečou srdca, a obrovskou silou.  Navyše, ticho je priestorom, do ktorého sa premieta vonkajší svet prostredníctvom našich zmyslov, predstáv, očakávaní, túžob či potrieb. Zvyčajne v momente premietania sa však ticho stiahne do úzadia a ľudská myseľ melie a melie. Vytvára myšlienkové vláčiky napriek tomu, že možno práve v tej chvíli ústa sú ticho. Takže poznanie – ticho mysle a ticho úst nie je to isté. Keď ústa mlčia, myseľ môže kričať, vytvárať dialógy, hádať sa či vysvetľovať napríklad dávno poslané, a možno aj druhou stranou zabudnuté, esemesky. Aký dôsledok má potlačené ticho mysle pre ľudskú bytosť? Hoci naoko nejde o súťaž, hluk v hlave vyhráva, ticho prehráva.  Výsledok – oslabená ľudská bytosť, otvorené dvere pre nástup zdravie poškodzujúcich myšlienok. Matrix si mädlí ruky.

Pau del Rosso:  V tichu človek  vo svojom vnútri stretne seba takého, aký je pred Bohom.

Mnoho ľudí mnoho hovorenia vytvára. Chceme cez slová radiť, poučovať, vysvetľovať, hádať sa, dvíhať si sebavedomie, vstupovať do obrany či útokov, pomáhať. Samozrejme, všetko s dobrým úmyslom. Dobrými úmyslami je však cesta do pekla dláždená.

Odísť do priestoru ticha a vedome v ňom ostať je jednou z etikoterapeutických zručností, kde môžeme nájsť seba samých takých, akí sme. V tomto priestore vieme, alebo aspoň tušíme, o svojich silných stránkach, poznáme tie slabšie a ak sme dosť silnými bytosťami, slabšie stránky vieme pretransformovať na silnejšie až silné. Ak sme super zruční, v priestore ticha si dokážeme  posvietiť aj na svoje tiene.

Príklad: na ženských kruhoch sme hovorili o menštruácii,  ženskej sexualite, prijímaní svojho tela so všetkými darmi, talentami i slabšími stránkami. Dve mladé ženy mali snahu k téme niečo povedať, no nedalo sa. Cez ústa nič nešlo, slová sa zadrhávali v krku, do líčok sa hrnula červeň – radšej nie teraz, ukončili tlačiace sa slová skôr, ako sa dostali von z pusy.

Neskoro večer však v správe prišlo od jednej z nich približne takéto vysvetlenie: „Nikdy som o sebe pred druhými nerozprávala o svojich intímnych problémoch, no v meditácii na záver som si uvedomila, že niečo v sebe potláčam. V plači sa emócie uvoľnili a vtedy som pochopila, že bolestivý sex s partnerom je dôsledkom pohŕdania mužmi, ktoré v rodine, v ktorej som vyrastala, bolo hlboko zakorenené.“ Wau. Odhalený tieň v tichu záverečnej meditácie. Ticho rozprávalo a žena svoj problém dokázala pomenovať. Jeho vyriešenie má teraz vo svojich rukách, prebrala totiž za túto časť svojho života zodpovednosť. Prijala, hoci nie celkom jednoducho, situáciu, pochopila, čo ju blokovalo v šťastnom spojení s partnerom, treba ešte pustiť bludné presvedčenia svojej rodiny a vrátiť partnerovi rešpekt a úctu.

Lao-c': Ticho sa nenachádza na končiaroch hôr a hluk sa nezdržiava na mestských trhoviskách. Oboje je v srdci človeka.

Cesta do priestoru ticha má svoju individuálnu podobu každého z nás. Niekto sa do neho dostane, obrazne, lusknutím prstov, iný sa potrebuje vedome na fyzickej úrovni najprv uvoľniť, až tak dokáže stíšiť myseľ. A niekedy to nejde ani touto cestou. Chaos, stres a nepokoj vonkajšieho sveta sú občas silnejšie, a tak si treba vedome nacvičiť cestu do priestoru ticha. Napríklad relaxačnými uvoľňovacími cvičeniami, vedomou prácou na svojom pokoji či nácvikom dychových cvičení, ktoré povedú do pokoja duše. Možností je niekoľko. Keď si však ohmatáme priestor ticha a naučíme sa doň vojsť a užívať si jeho harmóniu, dokážeme doň kedykoľvek vojsť. Potom je skutočne jedno, či sme v tichu prírody a ono nás ešte podporí v osobnom tichu, alebo na hlučnej križovatke, ktorá by na prvý pohľad mohla ticho rozbíjať.

Permanentný pohodový pokoj a ticho duše v takom prípade nie sú závislé na vonkajších okolnostiach. Sú v človeku. Príklad toho, ako ticho a pokoj duše neexistovali: Na súdne pojednávanie prišla žena s malým dieťaťom. Ospravedlnila sa, že dieťa nemá kde nechať, sudkyňa súhlasila, aby dieťa s matkou ostalo v miestnosti. Sudkyňa však hneď po súhlase zmenila výraz tváre, evidentne začala byť nervózna, potila sa až tak, že si každú chvíľu utierala čelo vreckovkou. Dieťa zatiaľ bez jediného slovíčka  kreslilo. Sudkyňa však po chvíli zahlásila, že pojednávanie musí odložiť - žena si má vraj zariadiť opatrovanie dieťaťa. Nepovedala síce, že ju tiché dieťa znervózňovalo, ale nervy by sa v miestnosti dali krájať. Mala sudkyňa pokoj v srdci? Poznala liečivý priestor ticha?

Karel Čapek: Predstavte si to ticho, keby ľudia hovorili iba to, čo vedia.

Veľa rozprávame. Cez slová vydávame veľa energie. Koľko z tých slov je vatou, teda úplne zbytočnými? Opíšem príbeh, ktorý je pre mňa veľmi symbolický v súvislosti s tichom a rozprávaním.

Išli sme s priateľkami do kostola vzdať úctu jednej z nás, ktorá odišla na druhý breh. Ledva sme vošli do lavíc, prichádzala farárka. V stoji sme ju vítali a hľa, naskytol sa mi zaujímavý pohľad. Chvíľu som znehybnená sledovala muža stojaceho vpredu, potom prišiel údiv. Muž totiž stál tak, že mu hornú časť tela čiastočne osvetľovalo slnko nakúkajúce cez okno. V lúčoch mu veľmi jasne vystupoval z temena hlavy v mieste, kde má novonarodené dieťatko veľkú fontanelu, tenký pramienok teplého vzduchu. Chvíľu šiel rovno, potom sa jemnučko skrútol smerom k oknu a strácal sa vo vzduchu nad mužovou hlavou vo výške asi dvadsať – tridsať centimetrov. Obraz som sledovala až do chvíle, kým muž začal spievať. V tom momente sa pramienok stratil a nahradil ho prúd teplého vzduchu vychádzajúceho z úst.

Kým muž bol vo vlastnom pohrúžení, stíšení, pramienok naznačoval napojenie na zdroj cez korunnú čakru. Navyše, dialo sa to v kostole... Vo chvíli, keď otvoril ústa, vydával veľmi mohutný prúd energie cez ne. Napojenie oslablo, možno sa stratilo. Kým sme v stíšení, v tichu meditácie, sme v spojení so zdrojom. Keď začneme rozprávať, mohutne vydávame cez ústa a slová energiu, často sa môžeme cítiť unavení, „vyšťavení“.

Alfred de Musset: Ústa chránia ticho, aby bolo počuť srdce, ktoré hovorí.

Je čas rozprávať, je čas mlčať, je čas byť v priestore ticha. Ticho môže mať rôzne zafarbenie – môže byť rozpačité, nervózne, posilňujúce, hladkajúce, významné, dramatické... Dokonca môže byť aj vyznaním – s tebou sa tak krásne mlčí... Priestor ticha vo vnútri človeka je posvätný. Je totiž priestorom duše.

Človek doň má vstupenku voľnú až po prečistení myšlienok, až po skultivovaní mnohých svojich tajných zákutí. Do priestoru ticha sa vchádza za odmenu na práci svojej duše. Priestor ticha teda nie je otvorený vždy a pre každého, hoci každá ľudská bytosť vo svojom vnútri po ňom túži. Každá duša si totiž pamätá, že kedysi sme z tohto priestoru vyšli a cieľom je do priestoru ticha, do jednoty, do advaity sa vrátiť.  Kým sme však vo fyzickom tele, máme fyzické obmedzenia, a tak cez fyzické uvoľnenie si otvárame cestu do priestoru ticha v sebe. Na fyzickej úrovni tento priestor chránia naše ústa. Keď mlčia, sú tiché, vpúšťajú nás do hovoriaceho, a múdreho, ticha v nás.

V osobnej histórii každého z nás sú viac rozprávacie obdobia, obdobia „blábolov a kecov“, obdobia múdrych slov, obdobia zdieľaní a všetky končia v symbolickom fyzickom prejave. Čím sme totiž zrelší, rozumej starší, tým viac sa nám pery sťahujú dovnútra. Navyše, obkolesia ich drobné vrásočky, ktoré sa pri zatvorených ústach javia ako šitie. Zošité ústa. Zošité ticho. Múdre ticho zrelej ľudskej bytosti, ktorá v tichu  múdrosť ticho v láske šíri.

Potvrdzujú to aj slová Antoine de Saint-Exupéryho: Láska je predovšetkým modlitba a modlitba je ticho. Tak pssst. Tichom totiž rastieme spolu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?