Odrazu som mala pocit, že prečítal celé moje vnútro a to, čo som ja nevedela vypovedať slovami, on povedal veľmi jednoducho. V tú chvíľu som vedela, že vie. „Ty sa cítiš rovnako ako ja, keď som sa vrátil do života," silný pohľad z očí do očí, obaja sme už mali slzy na krajíčku. „Jem pre to, aby som si každé sústo vychutnal, a nie pre to, že som hladný. Zobúdzam sa do dňa, aby som si ho užíval, nie ho len prežíval. Dýcham slobodne a naplno, uvedomujem si každý nádych, výdych a som zaň vďačný. To robíš teraz aj ty."
Potom sme s ním a jeho ženou, s ktorou má nádherný vzťah, rozvinuli debatu, ako možno ťažké životné situácie a udalosti premeniť na šance pre šťastný život. Kóma a partnerský rozchod. Možno na prvý pohľad neporovnateľné, no obe situácie veľmi stresujúce. Obaja sme však konštatovali, že nám otvorili novú podobu lásky. Takej, ktorá dáva krídla, ktorá letí k výšinám bez závislosti na inom človeku, bez akejkoľvek inej závislosti.
On, ktorý sa vrátil z rozhrania života a smrti, vidí svoj vzťah k Bohu vo veľkej vďačnosti za všetko, čím môže dnes žiť. Hovorí, že sa nevie modliť, že nemá potrebu zložiť ruky v modlitbe, no podľa mňa sa modlí tou najúprimnejšou modlitbou sveta. Pri jeho pokojných slovách totiž práve vnútorná a úprimná vďačnosť vyznieva ako jeden z najsilnejších pocitov, ktorým možno ďakovať aj vyznávať lásku Bohu, univerzu, vesmíru.
Pozerám do oči mužovi, ktorý mi pripomenul, za čo všetko môžem byť osudu, svojmu životu vďačná. Odpoveď - kompletne za všetko.