reklama

Ohýbaj ma, mamko...

Jedného z chlapcov, ktorí v adventnom čase zabili mikulášskeho taxikára, som ako bábätko držala v náručí. Spokojný, usmiaty, keď som ho položila na posteľ, sladko zaspal. Pri spätnom pohľade ešte aj dnes preciťujem radosť z jeho narodenia, ktorá panovala v izbe. Tieto obrazy, roky zabudnuté,  sa mi vynorili zo spomienok pri pohľade na všetkých troch súdených.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Obraz šťastného bábätka a mladíka s vraždiacim nožom v ruke. A oba obrazy vyvolávali ďalšie a ďalšie spomienky, ďalšie a ďalšie moje dotyky s deťmi, ktoré často označujeme ako problémové alebo, že pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia či z rozvrátených rodín. Dali sme im nálepky, nie však bezpodmienečnú pozornosť a lásku.

Desiatky rokov učiteľovania ma presvedčili, že za každým, takzvaným viac či menej problémovým dieťaťom stojí dospelý. To je takmer jedno kto. Rodičia, starí rodičia, detský priateľ, strýko, sused, vychovávateľ, učiteľ... Každý z nich sa svojím spôsobom dotkol dieťaťa a ovplyvnil ho. V súvislosti s chlapcami, ktorí vraždili, sa mi skôr vynárajú spomienky práve na tie deti, ktoré by Pär Ahlbom, predstaviteľ švédskej intuitívnej pedagogiky, nazval náročnými.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

S takými deťmi, a najmä chlapcami, som sa stretala v jednej mestskej škole, kde "vďaka" deleniu na športové a jazykové triedy, ostali oni - z pohľadu systému nášho školstva - nenadaní a problémoví žiaci - v jednej triede spolu. Pre učiteľov, ktorí v nej učili, to boli hodiny, ktoré vyžadovali maximálnu ich pozornosť, trpezlivosť, toleranciu a pochopenie. Niekoľko rokov som práve v tejto triede učila slovenčinu. A vôbec sa nebojím povedať, že síce učila, ale veľa zo slovenčiny nenaučila. Do tejto triedy som totiž vchádzala vždy s tým, že sa prispôsobím triede. Z môjho pohľadu v nej učiteľ, ktorý by chcel učiť "klasicky", nemal šancu. Trieda ho prevalcovala. Mala som s tým vlastnú skúsenosť, a preto som zmenila spôsob svojho učiteľovania. Práve tejto "problémovej" triede ďakujem, že som mala odvahu prispôsobiť sa jej deťom, dať im priestor na vyjadenie pocitov cez maľovanie, pohyb, počúvanie ticha (aj to sa po čase dalo urobiť!!!), alebo len cez celohodinové rozprávanie. Čestne priznávam, že keď mali deti chuť rozprávať, vzala som si stoličku, sadla medzi ne, vykašľala sa na osnovy, učebné plány, metodiku, a rozprávali sme sa. Naozaj celé hodiny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Tak som vedela, čo ich bolí, o čo majú či nemajú záujem, kde sú ich hodnoty, kde ich prah vnímavosti voči bolesti druhých. Pochopila som, že by som darmo mohla chcieť, aby na hodine boli sústredení, vnímaví, dobrí, keď niektorí z nich šli spať neskoro v noci a bez večere, preto potrebujú odísť cez voľnú hodinu kúpiť si jesť. Keď jedného z nich večer zbil otec hrubým lanom, keď ďalší s mamou ráno vyfajčil pár cigariet a cez prestávku nevydrží - musí si ísť zapáliť za školu. Keď deň pred vyučovaním chytili mačku, priviazali ju o koľajnice a pozorovali, čo s ňou urobí prichádzajúci vlak. Alebo súťažili, kto z nich trafí do okien prechádzajúceho vlaku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veľmi malú chvíľočku som mala tendenciu riešiť tieto situácie s ich rodičmi. Moja skúsenosť? Aké dieťa, taký rodič. Samozrejme, nie doslova, ale vo vyjadrovaní dospelých bolo cítiť rovnakú agresivitu, možno nezáujem, nepochopenie. Nanajvýš to komentovali slovami - veď ja mu ukážem. Takže tadiaľ pre mňa cesta neviedla. Vsadila som znovu na rozprávanie, zdieľanie pocitov a veľmi jemné a malé kroky k hodnotám, ktoré považujem za hodnoty ja. A tieto deti mali vynikajúcu mladučkú triednu učiteľku, s ktorou sme boli na jednej vlne. Tá neraz presedela s "nespratníkom" na schodoch školy v rozhovoroch, v ktorých tiekli aj slzy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Či to bola dobrá cesta pre všetky deti tejto triedy, neviem zhodnotiť. O niektorých viem, že aj dnes sú "iní" a nevytvorili si svoju spokojnú a šťastnú rodinu. S niektorými z chlapcov sa však stretám len tak na ulici teraz už ako s veľkým mužmi a otcami. Vždy pozdravia.

Pritom jedna z učiteliek, ktorá k nimi raz mala ísť zastupovať, ich nazvala odpadom. Vtedy som na ňu vyletela pred všetkými kolegami. A poriadne nahlas, hoci to nie je mojím štýlom. Predpokladám, že by som to urobila aj dnes, možno nie s takým krikom, ale urobila.

Nedokázala som však zareagovať, keď mi nedávno bývala kolegyňa - učiteľka na dôchodku, povedala, že deti sú svine a je rada, že už medzi ne nemusí. Jedinou mojou reakciou boli slová, že mám deti rada a že si viem predstaviť, že by som aj na dôchodku s nimi rada bola. Jej nechápavý pohľad. Z mojej strany uzavretá debata. No nemám to uzavreté v sebe, lebo jej slová mi občas prichádzajú na myseľ.

Som presvedčená, že všetky deti sa rodia ako vzácne dary, ako naši učitelia, skúšobní komisári, naše radosti, šťastie, bolesti i problémy. Prichádzajú k nám s vlastným balíčkom svojich vlastných dispozícií, šancí aj rizík. My ich môžeme podporiť v ich raste, môžeme im naložiť v dobrom (ale aj v tom horšom) do ich batôžka. Vždy by to malo byť s maximálnou bezpodmienečnou pozornosťou a láskou. Z vlastnej skúsenosti viem, že to dosť často nedokážeme. Nedokážme jeden druhého, a to nehovorím len o deťoch, počúvať s plnou pozornosťou. Koľkokrát pri rozhovore s niekým sú naše myšlienky úplne inde, koľkokrát pri telefonovaní robíme všeličo možné s tým, veď na druhej strane to ten druhý nevie. K deťom sme veľakrát nie lepší. Naopak, odbijeme to slovami - veď sú to deti, vyrastú z toho. Figu borovú. Vyrastú, ale bloky, bolesti, nepozornosť, nepochopenie idú s nimi ako silné koreňové vzorce, ktoré ich ovplyvňujú a rastú s nimi. Z malých vecí sa rodia veľké. Že sú podľa jedného človeka deti odpadom či sviňami? Tak také budú. Že sú deti... a tu si vložme svoje slová, myšlienky, keď sme strácali trpezlivosť so svojimi deťmi... Tak také budú, také sú.

V Liptovskom Mikuláši sa tesne pred Štedrým dňom uskutočnil tichý pochod proti násiliu asi troch stoviek ľudí v súvislosti s vraždou taxikára. Dostala som naň pozvanie cez sms správu aj ja. Necítila som však, že tam mám byť. Svoj súcit som vyjadrila inak. Každé proti, totiž z môjho pohľadu, vyvoláva ďalšie proti, ďalšiu agresivitu. Neverím, že sa dá bojovať proti rakovine, proti nepochopeniu, proti tvrdosti, proti agresivite, proti neláske zas len nátlakom, bojom. Proti vyvolával len proti.

Uskutočňovať niečo proti - v tomto prípade pochod proti násiliu - je vrcholom ľadovca, v ktorom máme každý svoju jednu časť, každý svoj podiel viny, každý svoj podiel. Je vrcholom ľadovca, ktorý sa na nás rúti. Tu sa dá len utekať a ktovie, či utečieme. Skôr nie. Vidím jedinú možnosť - zmenu vo vnútri každého jedného človeka. A dať bezpodmienečnú pozornosť a lásku deťom, najmä kým sú malé. Keď vyrastú, platí to naše slovenské - ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko. Neohneš ma, mamo, keď už budem Jano.

DagmaRA Sarita Poliaková

DagmaRA Sarita Poliaková

Bloger 
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  25x

Slnečné znamenie Strelec mi zasvietilo pri narodení do šťastného a tvorivého života, o ktorom môžem už teraz v jeho poslednej tretine povedať, že bol a stále aj rýchly, aj plný zaujímavých situácií aj výziev, aj plný príležitostí či možností... Dokážem chvíľu aj zastať, aj leňošiť, aj pyžamové dni si už dopriať, rovnako milujem samotu, ako aj priateľov, milujem nádherné kruhy, ktoré vytvárame na seminároch etikoterapie i na meditačných stretnutiach či na stretnutiach so ženami v ČAROkruhoch. Vyštudovala som pedagogiku, pritiahla ma novinárčina, na dôchodku etikoterapia a astrológia. U mňa sa tieto dve "dámy" spojili a objavujú sa aj v kratších či dlhších zamysleniach. Milujem písanie, keď príde inšpirácia. Vtedy mám pocit, že slová prichádzajú samé a samé sa aj ukladajú do viet. Tak sa uložili aj do knihy o mojej dcére, ktorá končila život na detskej onkológii, a tak sa v knihe S TEBOU, MIRKA objavili aj ďalšie deti, ktoré som počas polročného pobytu na tomto oddelení spoznala. Neskôr, keď ma život na chvíľu zastavil cez chorobu, vznikla z rozhovoroch, ktoré vznikali pre noviny, kniha S VAMI, KRÁSNE BYTOSTI. Bolo mi cťou poznať toľko nádherných ľudí. Niekoľko kníh je stále v "šuflíku", niekoľko nápadov v hlave, keď dozrie čas, uzrú svetlo sveta. Milujem totiž písanie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu