Po chvíli vysvetľovania som pochopila, že treba o príhode napísať. „Vieš, chodíme do hory radi a chceme sa v nej cítiť bezpečne," povedala. Tak som sa porozprávala hneď po tom, ako Miškovi v nemocnici zašili hlboké rany po medvedích zuboch, nielen s ním, ale aj s jeho kamarátom, tiež lesníkom, ktorý nabalil doma všetky obväzy a ponáhľal sa mu do hory pomôcť.
Po prvotnom šoku bol Miško zhovorčivý. Do detailov opísal medvedí útok, potom aj stretnutie s priateľom, ktorý má les a zvieratá v ňom rovnako rád ako on. O medveďovi rozprávali obaja s rešpektom a pochopením. Rozvinuli sme besedu aj o tom, prečo medvede útočia. Podľa chlapcov - oboch som kedysi učila, a tak si prisvojujem pomenovanie chlapci - je príčin veľa. V tomto konkrétnom prípad sa podľa Miška stretlo hneď niekoľko. Jednak si mohol medveď brániť práve strhnutú korisť - okolo chodníka bolo veľa vlčích stôp. Jednak teraz nie je ani v tejto časti Tatier sneh, a tak sú medvede nervózne, nepokojné, nemôžu spať. Možno sa k týmto dôvodom pridal aj hluk silvestrovskej noci... (http://liptov.sme.sk/c/7056395/medved-v-liptove-zautocil-na-mladika-zahryzol-sa-mu-do-nohy.html)
Navyše, medveď bol obrovský, cíti sa v lese dominantný, vie, že človek pri ňom nemá šancu. A nech sa budeme tváriť tak či onak, je pánom našich lesov. Sama som niekoľko stretnutí s medveďmi okolo Pribyliny zažila. Ani na jedno nezabudnem, pretože pri stretnutí s nimi som cítila v nejednom prípade strach, ale aj zmes obrovského rešpektu, obdivu a precítila silu medvedieho materinského citu.
Moje prvé stretnutie s medveďom bolo na ceste v hore medzi chatami. A bola to medvedica s troma malými. Šli sme tadiaľ s manželom autom, keď odrazu na rovnom úseku sa pred auto ona postavila na zadné. Najprv sme malé nevideli. Len obrovskú horu mäsa a srsti s roztiahnutými prednými labami. Okamžite sme stáli a neschopní čohokoľvek sme pozerali na revajúcu medvedicu. Aj Miško v rozhovore povedal, že nedokázal nič urobiť z toho, čo vedel, že je možné pri stretnutí s medveďom urobiť. Ani my. Dokonale sme boli v prítomnom okamihu. Keď situácia chvíľu trvala a medvedica na nás neútočila, dokázali sme registrovať aj okolie. Pozreli sme sa smerom, kam sem-tam medvedica točila hlavu. Hore stráňou, ešte dosť blízko pri nás, pobehovali tri medvedie guľky. Medvedica výhražne revala, guľky sa neochotne poberali do lesa. Až keď sme ich chvíľu už nevideli, medvedica sa dala na všetky štyri a mrmlajúc šla za mladými. My sme s manželom ešte hodnú chvíľu bez slov sedeli v aute a trávili príhodu.
Ďalšie moje stretnutia s medveďmi patria medzi tie pokojnejšie. Dokonca o jednom, keď sme s deťmi stretli v lese medvedie mláďa už bez mamy, môžem povedať, že bolo roztomilé. Medvieďa v dostatočnej vzdialenosti od nás robilo takmer cirkusácke kúsky. Predvádzalo sa, zdalo sa nám.
Okrem toho som často chodievala do dolín Západnych Tatier s lesníkom, ktorý mi opísal stretnutie s medveďom na úzkom mostíku. „Mal som pušku zľahka prevesenú cez plece, takže som ju mohol rýchlo strhnúť a strieľať, no od strachu som to nedokázal," priznal lesník, ktorý sa na medvede už pozerá zvrchu. A dodal, že dokázal len na plné hrdlo kričať, čo mu však nezabránilo, aby sa nepos..l. Rovnako do nohavíc, ale aj krikom reagoval tiež hubár, s ktorým som robila rozhovor o jeho stretnutí s medveďom.
Alebo poznám ochranára, ktorý prezentoval na jednej konferencii paprikový sprej proti medveďom, no keď sa s medveďom reálne pod lesom stretol, dokázal tiež len kričať a utekať. Na sprej vo vrecku si ani nespomenul.
Takže keď som sa pod článkom, ktorý som o útoku medveďa na Miška písala, dočítala v diskusii, že mohol robiť to alebo ono, z vlastných skúseností hovorím - nemohol. A keď nekráčate v jeho topánkach, keď ste stretnutie s medveďom, a ešte revajúcim, nezažili na vlastnej koži, neposudzujte, nehodnoťte.
Som ale presvedčená, že za vzniknutú situáciu s útokmi medveďov sme zodpovední my - ľudia. Lezieme im do ich prostredia, vyzbierame čučoriedky, maliny, brusnice - ich prirodzenú potravu, robíme priveľký hluk, znečisťujeme... Viem však, že stretnutia s touto našou šelmou v lese môžu byť za istých okolností - myslím si, keď je medveď naspatý a necíti sa ohrozený - takmer bezpečné. V nejednom rozhovore to potvrdil i ochranár a priateľ práve medveďov Erik Baláž, ktorý takýchto stretnutí zažil na stovky. Mám aj niekoľko podobných svojich skúseností.
Na druhej strane si však myslím, že medveď, ktorý napáda ľudí, poľovníkov, určitým spôsobom cíti, že majú za nechtami smrť iných medveďov, iných zvierat. Akoby len vracal, čo sme si zasiali. A my sejeme a sejeme...
PS: Vážim si, že napriek všetkému, čo sa Miškovi stalo, hovoril o medveďovi a príhode s ním, s veľkým rešpektom a pochopením. Rovnako aj jeho kamarát.