Jej veta o povolení odchodu svojmu dieťaťu na druhý breh mi dlho znela v ušiach. Znela. Bodka. Žiaden odpor, žiadne úvahy. Ani nebol na ne čas, moja dcéra ma potrebovala doslova dvadsaťštyri hodín denne. V tom čase som mala pocit, že som sa odnaučila spávať. Veta vo mne však znela, a možno ma pripravovala na podobnú situáciu. Lekári totiž môjmu dievčatku nedávali žiadnu šancu. Priznávam, že aj ja som bola v tejto situácii bezmocná. Dcérine črievka sa po rádioterapii rozpadali, rez na brušku sa po deviatich operáciách nedokázal zrásť. Navyše - po roztrnutí čriev sa jej vytvárali na brušku ďalšie otvorené rany, z ktorých vytekala stolica. Moje dievčatko ma skutočne potrebovalo dvadsaťštyri hodín denne.
Dnes je presne dvadsaťtri rokov, čo moja dcéra umrela. Mala necelých pätnásť. Vtedy sa tiež sobota prevalila do nedele, len mráz bol taký, až prašťalo. Celý večer som vedela, že sú to naše posledné spoločné chvíle. Zdalo sa, že ona už takmer nič nevnímala. Každé dve hodiny jej chodili do infúzií dávať látku od bolesti sestričky. Chodili vo dvojici, akoby sa báli prichádzajúcej smrti. Strašne som celý večer pri nej na posteli plakala.
A veta Luckinej mamky znela - ona dcére povedala - choď. Pred polnocou som na plač zabúdala. Pozorovala som moje dievčatko, ako sa pomaly upokojuje, ako sa jej bolesť stráca z tváre - už dopoludnia sa jej akoby zázrakom pozatvárali aj rany na brušku. Uvoľnila pery, zdalo sa, že sa kútikmi úst usmieva. Dievčatko moje, nemôžem plakať, keď si ty pokojná. A veta znela...
„Choď," povedala som aj ja. Vedela som, že mám právo presne v danú chvíľu na túto vetu. Vedela som, že ňou rešpektujem rozhodnutie môjho dievčatka odísť a možno som tušila, že na ňu čaká. Odišla s pokojom v tvári.
S Luckinou mamou som sa už nikdy nestretla. Predpokladám, že mi vtedy odovzdala svoju radu, odkaz, pre najťažšiu chvíľu môjho života, ale viac sme sa nepotrebovali. Stretli sme sa ako mamy, ktoré dali život, ale museli pre pokojnú cestu svojich detí na druhý svet dať aj súhlas k ich odchodu.
Hoci po mnohých rokoch, ale až dnes prvýkát od dcérkinho odchodu uvažujem o tom, čo mi dala, aké požehnania som dostala od nej. Odišla v pätnástke, bola skôr nesmelým dievčatkom, ktorému pred pubertou učarovala gymnastika. V nej kvitla, gymnastika akoby odomykala krásu a ladnosť budúcej slečny.
Bola prvorodená. Pri nej som sa učila byť mamou. Zvládla moje neistoty v mamičkovskej úlohe, môj strach z prvých detských chorôb, moje nadšenie z jej prvých objavov, že má rúčky, nôžky, zvládala všetky situácie našej novej rodinky. Naučila ma rozdávať objatia a úsmevy, doslova si ich vyžadovala. Svojím odchodom ma naučila prijať bolesť, ale aj vážiť si a užívať každú chvíľku s tými, ktorých mám rada. Pripravila ma byť pozornou matkou aj jej sestrám, pozornou starkou mojim vnučkám.
Vďaka tomu, čo mi dala za niekoľko málo svojich rokov, verím, že ma pripravila na celý môj súčasný život, otvorila moje srdce, posvietila na hodnoty, ktoré dáva len láska. S vďakou, obrovskou vďakou som dnes zapálila sviečku na jej hrobe.
