Obe sa poobzerali po ľuďoch mĺkvo čakajúcich na vyšetrenia. Evidentne boli v miestnosti najstaršie, a teda aj prvé v počte a druhovej rôznorodosti chorôb. Nik z pacientov sa nahlas na ich vyhlásenie neozval. Ďalej si teda vyratávali navzájom diagnózy, strasti na ceste od lekára k lekárovi či plné hrste liekov, ktoré denne sypali do seba.
„Dvadsať rokov k jednému lekárovi a žiaden výsledok?" zhrozila som sa. Hneď mi napadla informácia, že v starej Indii či Číne brali lekári plat za to, že ich klienti boli zdraví. Ak ochoreli, lekár plácu nedostal. „Uf, svoju starobu chcem prežiť inak. RAdostne, šťastne. Takúto prognózu do budúcnosti neberiem," pomyslela som si.
Toto moje rozhodnutie „podporil" aj kardiológ. Keď videl výsledky z merania tlaku a rýchlosť tepu môjho srdiečka, iba konštatoval: „To nie je dobré." A pridal lekárske rady s lekárskym predpisom.
Od karidológa som chvíľu kráčala zdrvená až do upršanej asfaltky. „Všetko závisí od tvojho postoja, dievča," zaznel tichý hlások vo mne. Fakt. Normálne som cítila, ako sa odliepam od asfaltky. S vďakou za tvrdo povedané lekárove slová som sa hneď aj rozhodla, rešpektujúc jeho pokyny. Po prvé, beriem stopercentnú zodpovednosť za to, ako sa cítim, do vlastných rúk.
Po druhé, tlak a srdiečko sú dosť vážne dôvody na to, aby som prehodnotila vonkajšie tlaky, ktoré tlačia môj tlak nahor. Presne viem, kde ja sama dovoľujem stresu a problémom, aby vstupovali do môjho života. Mením to.
Po tretie, veľmi vážne sa „rozprávam" so svojím srdiečkom. Chcem vedieť, v čom mu ubližujem. Verím, že sa spolu dohovoríme, predsa len sme na jednej lodi, v jednom tele.