Bola som jeho princeznou

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 17.10.2014 o 6:58 | Karma článku: 7,64 | Prečítané:  1145x

Celý deň horela u mňa sviečka. Za pokoj ockovej duše. Mal výročie smrti,no bežný deň mi nedal príležitosť na stíchnutie a spomienky na neho. Až keď dom zaspal. 

Prvá spomienka mi priniesla jeden z posledných obrazov: keď som otvorila dvere na nemocničnej izbe, ocko sedel na posteli a plakal. Hoci vždy bol vysokým, mocným mužom, teraz ho choroba stenčila a smútok schúlil do bezmocnej kôpky. Pozrel na mňa so slovami, že maminka ho nechce, lebo jej ublížil. Vraj sa mu to snívalo a veľmi sa bojí, že o ňu prišiel. Chvíľu trvalo, kým pochopil, že maminka je doma a príde popoludní za ním.

Objala som tohto kostnatého muža a ticho do seba plakala. Ocko, čas bol taký, aký bol. Nenosila sa pred verejnosťou na tácke láska k vlastnej žene a deťom. Dotyky a pohladkania neboli na dennom poriadku. Budoval sa socializmus. Aj ja som nosila pioniersku šatku na krku a bola som hrdá na jej červenú farbu. A fakt si nepamätám, že by s nami rodičia trávili čas na výletoch či prežívali s nami dni plné detských zážitkov. Viem však, že ocko ma mal veľmi rád. Cítila som to cez rôzne veľké maličkosti. 

Nosieval ma po dome na baraních krčkoch :-) Mohla som mať tri roky, ale pamätám si, aký bol svet malý z jeho krku a ako pevne ma držal za nôžky, aby som sa udržala vzpriamene nad jeho hlavou. Mám v bunkách svojho tela jeho pohladenie plné lásky, keď vošiel do domu prezlečený za Mikuláša a ja som podľa topánok spoznala, že je to on. Pred bratmi mi naznačil, aby som bola ticho a pohladkal ma. Nebolo to často, možno preto toto pohladkanie ostalo tak hlboko vo mne aj s celou atmosférou toho dňa.

S dvoma bratmi sme mávali doma "služby" - bolo treba nanosiť drevo, uhlie z drevárne do kuchyne, postarať sa o riad. Po troch týždňoch vždy prišlo vyhodnotenie a odmena - papierová jedno- alebo trojkorunáčka. Často končila s jeho láskavými slovami u mňa.

Alebo sa pamätám, keď ho chlapi doniesli celého dobitého po dvoch dňoch z lesa, kde chystal drevo na zimu a spadol s fúrou metrovice do potoka. Prelomil sa pod nákladom most. Sedela som zastrčená v rohu kuchyne a veľmi sa oň bála. Usmial sa na mňa teplým pohľadom - všetko je v poriadku. Myslím, že najradšej mal pesničku Hej, Slováci. Často som ho počula spievať ju mocným hlasom.

Keď som vyrástla, budoval fabriku - bol od začiatku pri stavbe sklární. Vodil ma po jej základoch. S úsmevom spomínam, že takmer vždy som bola v šatách. Ako princezná. A tak sme  liezli spolu na rozostavané poschodia, vysvetľoval mi, kde budú stáť pece na tavenie skla, kde budú sklári s píšťalami, kde brusiči. Možno ticho dúfal, že prevezmem časť sklárskej tradície do svojich rúk. Nahlas mi to však nepovedal. Bratia ostali v sklárni, ja som si vybrala inú cestu.

Bola som prvorodená a môj vek bol kalendárom manželstva mojich rodičov. Asi to spolu nemali ľahké, no ockove posledné chvíľky hovorili o láske k maminke. Takej pokojnej, dozretej. A dôležitej pre mňa. Ďakujem, ocko, že som bola tvojou princeznou.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: O Ficovom hlase sme viedli polemiky

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii.

DOMOV

Prišla učiť angličtinu, takmer pre políciu nedostala víza

Pred cudzineckou políciou ľudia čakajú hodiny, často aj v noci.


Už ste čítali?