Väčšinou sú to stretnutia z kategórie - pracovné, pretože s mnohými z nich som urobila rozhovory pre regionálne noviny, a tak som s týmito ľuďmi oveľa dlhšie. Najprv rozprávanie pri kávičke či čaji, potom "rozprávanie" s nimi a bez nich pri počítači, potom ešte kuk, ako článok vyzerá na stránke novín či na webe.
Náš dotyk však nekončí. prichádza spätná väzba (občas aj po rokoch) niekedy aj od nich samých, častejšie však od čitateľov. Teší, keď článok či rozhovor poteší, veľakrát mi idú zimomriavky po tele z toho, ako písané slovo môže pomôcť, inšpirovať, ukázať novú cestu či nové možnosti. Ako posolstvo jednej školy života odovzdá odkaz inej škole inej bytosti.
Začnem posledným rozhovorom s Erikou Benkovou, Slovenkou a mladou pilotkou amerických aerolínií v jednej osobe (článok nájdete tu: http://liptov.sme.sk/c/7689027/dievca-z-pribyliny-pilotuje-dopravne-lietadla-v-amerike.html). Stretávali sme sa v základnej škole, kde som učila. Erika bola šikovným, útlym dievčatkom, taká mi ostala aj v pamäti. Keď som zhliadla fotografiu, na ktorej je ako pilótka veľkého dopravného lietadla, onemela som od úžasu. To útle žieňatko? Vyrozprávala mi veľa zo svojho života, pre mňa však bolo jedným z najsilnejších momentov poznanie, ako naberala silu, keď šla za svojím cvieľom. Nevládala sa učiť, strácala sebadôveru - šups na letisko v Bostone nadýchať sa atmosféry a získať znovu motiváciu. Páči sa mi jej radosť z každej chvíľky, jej vychutnávanie si možností, ktoré dostala vďaka svojej sebadôvere, sebavedomiu. Erika sa v rozhovore na nič nesťažovala, aj ťažšie chvíle opisala s pochopením, že jej cesta bola a je taká, aká je. Spätná väzba od čitateľov? Mnohí, premnohí sú na Eriku hrdí, prajú jej, povzbudzujú ju. Ale objavili sa aj ďalšie vlastnosti mnohých Slovákov, na ktoré ma už pred rokmi upozornili najmä cudzinci, ktorí žili alebo žijú u nás a s ktorými som robila nejaké články. Neprajnosť, pohŕdanie a závisť. Toxické vlastnosti, ktoré otravujú život svojho nositeľa a potápajú ho.
Okrem radosti a povzbudenia sa s neprajnosťou stretla aj Monika Olšovská, ktorá bola v marci prvá v medzinárodnej súťaži v dogdancingu v Anglicku. Sama to (v článku http://liptov.sme.sk/c/7689822/dievcatko-so-zapalkami-plakalo-od-stastia.html) komentovala slovami: "Ďakujem všetkým, ktorí ste nám priali, ale aj tým, čo nepriali, lebo ma ženiete vpred." Len dodávam - kto inému nezištne praje, aj jemu samotnému sa dostáva. Prajme priateľovi, susedovi, známym i neznámym ľuďom šťastie, lásku, radosť, hojnosť, zdravie, potom budeme my, svet okolo nás, celý vesmír presne takými, aké želanie vysielame zo seba.
Pránik Peter Starec momentálne na Slovensku i v Čechách rozvíril debaty o tom, ako sa dá žiť bez tuhej stravy, len z dychu, teda z prány. Mňa osobne fascinoval svojím príbehom. Priznávam, že na stretnutie s ním som šla najmä zo zvedavosti, ako mu prána môže zabezpečiť podľa jeho slov už dva roky dokonalú kvalitu života, či vôbec vládze chodiť, aký je. Sedeli sme spolu niekoľko hodín a každú ďalšiu minútu z nich som si uvedomovala, že prána je len Petrov vonkajší prejav jeho cesty životom. Originálny a jedinečný, JEHO! Ale nie podstatný. Pre mňa bolo podstatné najmä poznanie, že Peter je v absolútnej jednote so všetkými a všetkým, je v absolútnej jednote so sebou samým a s celým okolitým svetom, vesmírom, so všetkými jeho časťami a čiastkami. To, že žije na práne, pokladá za dar, ktorý dostal a pri jeho súčasnom spätnom pohľade hovorí, že sa naň nevedomo pripravoval takmer dvadsať rokov.
Často počúvame o živote v jednote, nedvojnosti, Peter mi ukázal, že je to možné. Aj keď sám povedal, že je v niektorých veciach poriadnym rebelom, ktorý nechce zapadnúť do otrockého systému našej spoločnosti, no berie si za svoje rebelstvo plnú zodpovednosť, je si vedomý dôsledkov. Bola som s ním aj na niekoľkohodinovej besede s ľuďmi. Mnohí z nich tiež prišli na stretnutie s Petrom zo zvedavosti, mnohí z jeho besedy odchádzali skôr, ako skončil. Pre niektorých bola dlhá, niektorí nezvládali jeho slová. Všetko bolo pre Petra v poriadku a tak, ako to malo byť. Spätná väzba od niektorých, ktorí odišli skôr? Pohŕdanie, nedôvera, ohováranie. Znova silné toxické vlastnosti a emócie, ktoré ubližujú tomu, kto si ich nesie v sebe.
Sme jedinečné, originálne bytosti a každý z nás si berie z toho, čím žijeme a čo sa nás dotýka to, čo je nám vnútorne najbližšie. Niekto si vyberá sebapoškodzujúce postoje a na nich sa učí, iný si vyberá podporujúce postoje a na nich rastie. Rastieme spolu, ako by povedal môj priateľ a etikoterapeut VladiMír Červenák.
PS: ďakujem diskutujúcemu za milé upozornenie na chybu v slove pilotka :-)