Etikoterapeutické rozhovory o tom, ako sa chlad vo vzťahoch ťahá celým rodom

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 15.3.2017 o 0:26 | Karma článku: 3,62 | Prečítané:  1001x

Etikoterapeutické rozhovory v kruhu pokračujú témou kauzality. V malých príbehoch jedného rodu, ktoré však vo veľkom ovplyvňujú životy jeho členov, môžeme sledovať príčiny i dôsledky chladu v srdciach a prebúdzanie sa lásky.

Žena prišla do ženského kruhu s tým, že sa vyspala s mužom, ktorého stretla po dvadsiatich rokoch od zoznámenia. Milovali sa prvýkrát. Na milovanie podľa jej slov a pocitov dostala vnútorné povolenie. V prítomnosti muža najprv prišiel pocit, že sa ženino telo vyzlieka z chladného obalu, skafandra. Potom slza v oku a... áno pre milovanie, po ktorom túžila. Keď sa však muž nad ňu sklonil, videla v jeho tvári tvár svojho starého otca. Neveriaco zažmurkala. Bol to milenec i starký zároveň. Čo sa dialo? „Vieš, je mi veľmi blízky. Cítim k nemu niečo silné tu,“ a ukázala na svoje srdce. „Ešte nikdy som nemilovala srdcom. Všetky moje doterajšie vzťahy boli z rozumu. Bála som sa totiž, že ostanem sama, a tak som sama ostávala.  Každý vzťah vždy stroskotal, ostala som s dieťaťom bez muža.“

So ženou sme sa poznali niekoľko rokov. Narodila sa v znamení Škorpióna a škorpiónsku energiu mala vo svojom horoskope narodenia silno namiešanú, takže vedela nielen manipulovať či občas sa nechať zmanipulovať, ale bola v nej i veľká túžba po sexe. Nechávala sa ňou ovládať. „So všetkými chlapmi som spávala bez lásky, len zo strachu, že budem sama,“ zaleskli sa jej slzy v očiach. „Pri tom poslednom však cítim svoje srdce. Fyzicky nie je taký, akého by som kedysi chlapa vedľa seba chcela mať, ale páči sa mi, aký je, ako sa správa, ako hovorí... Blízky mi je srdcom. Po prvom spoločne strávenom víkende sme sa však rozišli,“ vzdych. Pokračovala s tým, že obaja cítili niečo neznáme, nevysvetliteľné medzi sebou, niečo, čo ich nielen spojilo, ale po milovaní aj rozpájalo, a tak sa navzájom ospravedlnili a poprosili jeden druhého o odpustenie.  „Prosím o radu, pomoc...“

Ženský kruh sa zamrvil. Povedala som teda žene áno s tým, že som sa  vrátila z etikoterapeutického seminára z Thajska, ktorý organizovala škola etikoterapie - Advaita. Jeho témou bolo Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť, a tak som mala predstavu, i nové zručnosti, čo urobiť. Totiž prvé, čo mi pri pohľade na ňu a jej príbeh napadlo, bolo čistenie od negatívnej reaktívnej energie. To je vnútorný odpor v štyroch úrovniach. Na fyzickej, mentálnej, emočnej a energetickej (spirituálnej) úrovni. Ukladá sa postojmi odporu nás a je tam uložený aj odpor našich predkov v biopamäti našich buniek. Moje vnútorné kyvadlo, ktoré som si na seminári nastavila na komunikáciu s mojimi vyššími, vedomejšími súčasťami, mi už počas rozhovoru naznačovalo, čo je vo veci. Navnímala som pri nej sedem duší.

Povolenie uvoľniť ich prišlo. Prioritu dostala jediná žena medzi nimi. Bola celkom vysušená, zošúverená, nešťastná, tmavá a... chladná. Urobila som potrebné kroky, no žena len trochu zareagovala očami. Zosvetlili, ona však ostala tmavá a chladná. Odrazu som sa pristihla, že namiesto hoo ponopono, jednej z techník odpúšťania, hovorím do jej očí modlitbu. Otčenáš. Starenka hneď zareagovala. Začala sa modliť so mnou. Zároveň sa celá jej postava vystierala, zjasňovala, o chvíľu sa už belela a vzďaľovala sa. „Odpočinutie večné daj jej, pane. Nech odpočíva v pokoji, nech jej svetlo večné svieti, až na veky vekov. Amen,“ hovorila som k odchádzajúcej. Spolu s ňou sa pobralo aj päť mužských postáv: „Odpočinutie večné daj im...“

Posledná postava muža ostala. Bol tmavý, veľký a zazeral. Niekoľkokrát som urobila smerom k nemu hoo ponopono v jednotnom i množnom čísle, ďalšie etikoterapeutické techniky zo školy Advaita - ukončenie, prijatie. Nič. Zazeranie a chlad. Velikánsky chlad. Pocítila som k nemu súcit – on nezažil lásku! Pravdepodobne ani ako dieťa, ani ako dospievajúci muž, ani ako starec. V jeho tele, srdci, bunkách bol mrazivý chlad. Vyžaroval ho. Odrazu sa v predstave  zmenšoval a menil na dieťatko. Začala som spievať uspávanku, preciťovať materinskú lásku. Telo dieťatka-starca začalo pulzovať ako srdce, obalilo sa do svetla. Pred vnútorným zrakom rástol. Bol z neho chlapec, mladý muž, dospelý muž, starec. Stále ostával v pulzovaní srdca a usmieval sa. Vyžaroval teplo. Vzďaľoval sa. Vyžarovala z neho radosť, láska, vyžarovalo svetlo. „... nech mu svetlo večné svieti.“

V túto chvíľu by príbeh o odprevádzaní duší vo filme či na televíznej obrazovke končil. V realite nás, ktorí sme absolvovali etikoterapeutický seminár o živote a smrti v Thajsku, pokračoval. Ideme s príbehom do súčasného života, aby sme pochopili, ako ho ovplyvňuje a čo môžeme ako celistvé, chápajúce bytosti urobiť pre kvalitu žitia v súčasnosti. 

Príbehy s dušičkami som teda rozpovedala žene, ktorá ich „hostila“, a ktorá dotyky s etikoterapiou už mala. Pochopila hneď, koľká bije. Po opise starenky ostalo ticho. Potom vzdych: „Bože, ja som na ňu úplne zabudla. Je to moja teta, ktorá sa nikdy nevydala a chradla v samote. Nešťastná zomrela. Ako som mohla na ňu zabudnúť? Ani v rodine ju nespomíname, no pamätám si ju z detstva, že bola celá vysušená, zošúverená, nešťastná. Nemala rodinu, lásku, nikoho, to ju vysušovalo, chradla. Neusmievala sa, bože, zabudla som na ňu. Skončila v nemocnici, umrela sama. Ospravedlňujem sa.“ Žena prebrala zodpovednosť za svoju rodinu, starenke sa  ospravedlnila.

Podobná situácia sa zopakovala aj pri opise ďalšieho muža, ktorého duša nechcela odísť. Žena ho okamžite spoznala. „Strýko!“ zvolala a v nemom úžase stíchla. Spomienky zatlačené hlboko v nej ožili. Strýko zomrel pomerne mladý, mal niečo cez štyridsať, a jedenásť detí. Dve z nich odišli na druhý breh ešte za jeho života. On chradol, nešťastný zomrel. Jeho duša  potrebovala  pri návrate do nebeského domova zažiť lásku, ktorú nemal a ani sám nevedel dať svojim deťom. Žil vo vzorcoch svojho rodu, ktoré ho nepustili. On však potreboval rozpustiť chlad svojho života. Autenticky a poriadne od kolísky, preto si na cestu „vyžiadal“ uspávanku...

Žene však došla ďalšia súvislosť týkajúca sa muža, s ktorým sa nedávno milovala. „On sa stal kľúčom. Odomyká moju minulosť, chlad v rodine a neusporiadané partnerské vzťahy. Preto sa mi zlievala jeho tvár s tvárou starého otca! Mám pochopiť rodové vzorce a vyliečiť svoj rod. Bože, ďakujem, ďakujem. Docvakáva mi. Ten muž mi otvára srdce, prvýkrát v ňom cítim lásku a cez jej teplo vidím chlad v rodine, rode. Má pravdu...“

Spoznávala súvislosti v príbehoch vlastného života i súvislosti so životmi ľudí vo svojej rodine. Začala sa srdcom otvoreným láskou pozerať na svojich najbližších. Láska sa v jej rodine nenosila, a tak videla, že partner nemiloval partnerku, dospelí deti, a bolo jedno, či si spomenula na rodičov, súrodencov, tety, ďalších príbuzných... Vo všetkých vzťahoch rozpoznávala chlad a strach zo samoty. „Veď my sa navzájom len využívame a zneužívame!“ konštatovala s desom v hlase. Ostalo ticho. Potom rozhodne povedala: „Začnem sa modliť za lásku v našom rode. Kedysi som sa pravidelne modlievala, vrátim sa k tomu. Pripravím svojím žitím cestu láske do mojej rodiny, uvoľním, vyčistím chlad v našom rode, rozpustím strachy. “ V príbehoch života svojich predkov, na ktorých si pamätala, videla totiž, ako sa strach zo samoty zmiešaval s chladom ľudských sŕdc a ako výrazne ovplyvňovali všetkých, na ktorých si v rozvetvenej rodine spomenula.

Osobný príbeh s milovaním mal pokračovanie. Žeby život skúšal, ako pochopila osudy vo svojej rodine a ako je vytrvalá na ceste za rozpustením chladu v nej? Prišla pastička v podobe  pozvania na večeru do vzdialenej chaty v horách od ženatého muža. Žena za pozvaním cítila sexuálny záujem. Sexuálnou túžbou sa zachvelo jej telo. Povedala áno, no príbeh rodu v nej pracoval. „Napriek tomu, že niečo vo mne hovorilo – choď s ním, som stretnutie odvolala. Muž ho chcel presunúť, trvala som na odvolaní bez akýchkoľvek sľubov. Mám zo seba veľmi dobrý pocit a viem, že nie vždy všetko môže ísť hladko, no môžem si veriť, že rozoznám, čo chcem. Pôjdem za tým.“

Čo chce? Lásku. Lásku v srdci, lásku v rodine, lásku v rode. Uvedomuje si, že ak uvoľní teplo lásky v sebe, naplní ňou predchádzajúce generácie a otvorí kohútik jej prúdenia  k budúcim generáciám. Rastieme spolu v spojení, v láske. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: O Ficovom hlase sme viedli polemiky

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii.

DOMOV

Prišla učiť angličtinu, takmer pre políciu nedostala víza

Pred cudzineckou políciou ľudia čakajú hodiny, často aj v noci.


Už ste čítali?