Neobyčajne obyčajná jabloň

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 11.7.2017 o 22:16 | Karma článku: 6,72 | Prečítané:  425x

Sme spolu viac ako štyridsať rokov. Bola svedkom, keď som ako mladé žieňa prišla za manželom a bála sa neďaleko uviazaného vlčiaka. Spoza nej som na psa pokukovala a snažila sa s ním skamarátiť. Ja a jabloň. 

"Mojej" jabloni ťahá na päťdesiatku. Nepamätám si veľmi časy jej vyrastania - zamestnávali ma viac moje malé deti. Potom odrazu zarodila. Dvojaké jabĺčka nosila každý rok. Dve tretiny z nich boli velikánske žlté, jednu tretinu nám dávala menšie červené. Tak je to dodnes.

Keď si jablonku pozrel v týchto dňoch priateľ, zahlásil, že ju treba prestrihať. Hlboko som sa zamyslela a uvedomila som si, že práve ju sme nikdy ani na jar, ani v inom ročnom období nestrihali. Rástla si vždy, ako chcela. Z konárov vytvorila hustú spleť koruny, ktorá často slabší dážď nepustí  dopadnúť na zem. V tej húštine vysoko pred domácimi mačkami si stavajú hniezda vtáčiky.  A čvikocú, a čvikocú...  Ak sa k stromu priblíži mačka, rodičia malých robia ponad ňu prudké prelety, aby ju odplašili. Keď sedím ticho pod stromom, spokojne sa "rozprávajú", občas spustia hovienko pre šťastie. 

Za roky rastu jabloň vytvorila širokú korunu, akoby urobila z konárov a listov okrúhlu strechu. Často v časoch, keď mi bolo ťažko, som sa o ňu opierala a vyrozprávala jej svoj žiaľ. Sedeli sme pod ňou na kávičke, varili guláš... Odrazu vznikla potreba mať okolo jabloni lavičku, tak sme ju s dcérou vlastnými rukami zhotovili. Je najkrajšia, aká mohla byť. 

Veľmi často a rada na nej sedávam opierajúc sa o mohutný kmeň. Ráno na lavičke vítam východ slnka, potom v stíšení urobím dychové cvičenie alebo tichúčko pískam na koncovke.  V horúcich dňoch - teraz už mohutná jabloň - nazerá do kníh, ktoré pod ňou čítam,  najnovšie hľadí aj do kočíka na nové dieťatko v našej rodine.  A to dieťatko jej pohľady vracia - vie ticho pozorovať šumenie listov. Zdá sa, že si s jabloňou navzájom rozumejú.

Uvedomila som si, že vždy, keď som sa cítila oslabená, som pod jabloňou naberala silu. Mala som pocit, že ma chráni, núka inšpirácie a nápady.  Ostrihať ju? Preriediť jej konáre? Necítim to tak. Nech si rastie, ako chce. Ona je totiž viac ako jabloň. Ona je viac ako strom. Je dušou našej záhrady a cez ňu cítim rod môjho manžela. Korene, ktoré vyživujú moje deti. Opierajúc sa o ňu, som súčasťou niečoho veľkého, zázračného - ŽIVOTA celého vesmíru. A vraj obyčajná jabloň...  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: O Ficovom hlase sme viedli polemiky

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii.

DOMOV

Prišla učiť angličtinu, takmer pre políciu nedostala víza

Pred cudzineckou políciou ľudia čakajú hodiny, často aj v noci.


Už ste čítali?