„Ako v truhle,“ akási zatlačená spomienka v niektorých bunkách v mojom tele aktivovala úzkosť v srdci po vstupe do slabo osvetlenej miestnosti. Bola bez okien, celá z dreva a mala som v nej stráviť nasledujúce dni v tme.
„Daj si čas. Neponáhľaj sa zhasnúť svetlo. Nacíť sa na priestor, vybaľ si veci a choď ešte na chvíľu von. Až potom zhasni svetlo,“ odporúčal v miestnosti domčeka Vzdelávacieho centra v Zaježovej pri Zvolene Roman Miesler, mladý muž, ktorý sa stal v najbližších dňoch mojím sprievodcom v tme. Prichádzal za mnou jedenkrát denne v rozličnom čase. Podľa jeho príchodov by som si však hodinky nenastavila a ani som to nepotrebovala. V tme som úplne stratila prehľad o tom, či je deň, či noc, netušila som, koľko je hodín a spočiatku ani to, aký deň práve je. Moja myseľ si však na piaty deň našla spôsob, ako spočítať čas. Podľa obedov. Jeden obed – jeden deň.
Samozrejme, mobil som mala vypnutý, notebook ostal doma, hodinky tiež. Napriek všetkým týmto skutočnostiam som mala v rukách celý pobyt v tme ja. Ak by som čokoľvek nezvládala, vedela som, že môžem dvere odomknúť, môžem zapnúť mobil, zasvietiť, môžem tmu ukončiť. Bola som však presvedčená od začiatku pobytu, že tmu dám, že prijmem jej dary, že chcem vnímať jej liečivé objatie. Tak sa stalo. Tak hastu.
V tichu a tme sama so sebou
Myseľ je opica, ale v tme spolupracovala podľa mňa jedna radosť. Z akého dôvodu si to myslím? Tu sú hneď štyri:
Dokázala byť úplne, úplne ticho, keď som počúvala ticho.
Dokázala byť úplne ticho, keď som vnímala hlboký priestor tmy a stávala sa súčasťou celého vesmíru.
Dokázala byť ticho, keď som šla do stíšenia.
Dokázala byť takmer ticho, keď som robila dychové cvičenia a spievala mantry.
„Z akého dôvodu potrebuješ spievať,“ opýtal sa môj sprievodca Roman hneď po prvom speve v tme. „Mala som pocit, že sa potrebujem poriadne rozdýchať cez pranajámu a spievanie,“ odpovedala som. „Bol to útek z ticha a tmy?“ hodil provokačnú otázku mladý muž a mne docvakávalo. Akákoľvek snaha robiť niečo iné, ako len jednoducho byť, je útekom od seba samej. Je útekom od podstaty toho, prečo som šla do tmy.
Tma mi totiž ponúkla úžasnú možnosť byť v tichu sama so sebou, posvietiť si v nej na vlastné tiene, spracovať ich a pretransformovanú silu tieňov prijať. Žiadne spevy, žiadne cvičenia, žiadne tance či „tanečky“ na odvádzanie pozornosti. Ba jeden „taneček“ som mala – zapisovala som si sny. Potom už len počúvanie ticha, prípadne vlastného dychu či tlkotu vlastného srdca. Nič viac. Jednoducho byť v tme tu a teraz. Vtedy som pochopila, prečo môj sprievodca za mnou chodil v rôznom čase. Ani čas bežného života totiž pre mňa v tme nemal existovať. Ani som nemala potrebu spočiatku ho zisťovať.
Tmu som mala rozdelenú na čas hlbokého spánku s lucidným snívaním, čas spracovania snov a čas tu a teraz. S lucidným snívaním som mala skúsenosti z bežného života, v poslednom období som sa mu však nevenovala a ani svoje sny som nemala snahu si pamätať. Odpojila som sa v matrixe nepozorovane od možnosti byť v spojení sama so svojím vnútrom bez vedomého zasahovania mysle do udalostí. Tma to napravila. Vrátila ma do spojenia.
Lucidné snívanie
V tme ma príjemne prekvapilo, ako rýchlo som na lucidné snívanie nabehla. Vždy som totiž vedela, že spím a snívam, navyše rovno v snoch som prevažne spracovávala to, čo som snívala. Pri prvých dvoch snoch som trochu tápala v tom, čo mi chcú povedať. Od tretieho snívania lusk! a bola som dokonale v obraze. Čokoľvek sa mi snívalo, ako presné puzzle do seba zapadalo nielen v jednotlivých snoch, ale moje spomienky na určité zrodenia a vzorce duše môjho rodu vytvorili snový seriál, ktorý dával zmysel.
Navyše pomáhal pochopiť moje súčasné správanie, môj súčasný život. Veľmi aktuálne upozorňoval na nespracované životné výzvy, na problémy, ktoré riešim, vyťahoval moje tiene, ktoré som doteraz nevidela a všetko dával do jedného celku. Veľmi výživný seriál...
Veľmi výživný seriál, v ktorom som si uvedomila aj fungujúce vzorce duše rodu. Okrem toho - takmer tisícka horoskopov, ktoré som dosiaľ spracovala, mi dávala tušenie, odkiaľ vietor fúka z hlbokej minulosti do našej reálnej prítomnosti. Tma podporila pochopenie individuálnej cesty každej duše v napojení na rod a silu „domácich úloh“, ktoré si pri narodení prinášame do života. Jednoducho – horoskop ako boží rukopis v každom jednom bytí.
K snom z tmy sa neskôr vrátim. Boli silné, veľmi silné, a zatiaľ si ich nechávam pre seba. Všetky sú však zapísané. Viem, písanie bolo mojím krátkym únikom, pre mňa však malo veľký zmysel. Pri útržkovitom písaní som si utrieďovala a viac uvedomovala všetko, čo sa so mnou dialo. V neposlednom rade ožívala vo mne redaktorka snažiaca sa všetko zdokumentovať. Ako sa dalo písať v tme? Spočiatku som sa riadila intuíciou, neskôr som si z jedného listu papiera vytvorila akoby pravítko a písala podľa neho a naďalej aj podľa intuície. Všetky texty z tmy sú čitateľné.
Apropo intuícia. Dostala som ju do daru pri svojom narodení a podporovala viac ako dvadsať rokov cvičením jogy. Zaujímavé pre mňa však bolo, že pri otváraní kufra som si v tme uvedomila, že ho otváram z čiernej strany. Potom som ho otočila a „videla“, že je otočený bielou navrch. Vtedy som sa zasmiala. Ako som to mohla vidieť, keď som nevidela? Cítila som vyžarovanie bielej a čiernej farby. Niekoľkokrát som si rozlišovanie zopakovala, vždy správne. Predpokladám, že to bol dôsledok pobytu v tme – ten dal schopnosť rozlišovať dve farby bez použitia očí. Videnie farieb v tme však nebolo mojou prioritou, tma mi dala iné dary.
Jednoducho existuj
Poďme naspäť k bežnému dňu v tme. Roman dôsledne dbal, aby sa počas jeho príchodu ku mne nedostala ani kvapôčka svetla. Všetko mal perfektne premyslené a aj vďaka týmto opatreniam som si začala uvedomovať liečivú a posvätnú silu tmy. Samozrejme, nosil mi aj jedlo i medovkový čaj v termoske. Raz denne. Po prvom jedle som bola po čase hladná, neskôr som necítila hlad. Dokonca som čím ďalej, tým menej jedla a nikdy som nezjedla všetko, čo mladý muž priniesol.
Keď prišiel a položil mi jedlo na dohovorené miesto, predpokladám, že si vždy sadol niekde na rozhranie druhých dverí, ktoré oddeľovali „moju spálňu“ od hygienického priestoru, a mal čas na rozprávanie. Bol mojím jediným reálnym kontaktom s vonkajším svetom. Ticho čakal, či mám potrebu rozprávať. Niekedy som sa pýtala, niekedy zdieľala. Môj sprievodca potom rozvážne rozvíjal načaté témy, jeho slová boli veľmi inšpiratívne.
Oceňovala som najmä jeho podporu v tom, aby som si ticho a tmu naozaj bez postranných úmyslov robiť čokoľvek iné užívala. „Jednoducho buď,“ zdôrazňoval, a tak som si po dlhom spánku – pre mňa akože noci - vždy ľahla na zem na karimatku, podložila ruky pod hlavu, naplno otvorenými očami vnímala tmavý priestor nado mnou, počúvala ticho a jednoducho bola.
Priestor okolo mňa a najmä nado mnou, ktorý sa mi pri svetle zdal malý a pripomínal truhlu, bol nádherne hlboký. Mávala som spočiatku pocit, že som Exupéryho Malý princ. Potom ma vtiahol do seba a otvoril možnosti...
Do tmy a do svetla
Prvý deň som si na tmu zvykla veľmi rýchlo. Chvíľa neistoty, chvíľa pocitov, že sa so mnou krúti svet a potom istota v tme. V malom priestore som sa pohybovala bez problémov, vždy som našla to, čo som potrebovala. Kontrolkou, že sa pohybujem správne, mi bola zárubňa dverí. Chytila som sa jej oboma rukami a uistila, že kráčam rovno, kam chcem. Predpokladám, že s tmou som sa skamarátila do hodiny po zhasnutí svetla.
Iná situácia bola, keď som sa vracala do svetla. Sama som rozhodla, že návrat bude v piatok, teda v deň zasvätený planéte Venuša, a o štvrtej hodine ráno, v takzvanej brahmamurte. Vtedy sa zobúdza príroda do nového dňa a vtáky spievajú svoje raňajšie modlitby. Povedala som si, že piatkové ráno bude mojím zrodením.
Roman Miesler mimo tmavého priestoru zapol môj mobil, zaistil letový režim, nastavil budík a poradil schovať mobil niekde mimo hlboko pod odev. Stále ani kvapka svetla mojim očiam. „Keď zazvoní budík, neponáhľaj sa,“ odporúčal Roman. „Najprv odomkni dvere a odchýľ ich so zatvorenými očami na päť centimetrov. Potom sa vráť do tmavého priestoru a asi pätnásť minút so zatvorenými očami počkaj. Pokračuj v pomalom otváraní dverí. Potom sa ešte osprchuj, pobaľ, až tak vyjdi von. Tvoje oči sa potrebujú znovu naučiť zaostrovať.“ Akoby mimochodom dodal: „Už budeš iná ako pred tmou.“
Navrhnutý postup som po raňajšej modlitbe zopakovala štyrikrát. Keďže ma od svetla okrem dverí delil ťažký protihlukový záves, zdalo sa mi, že pomalým otváraním dverí vôbec svetlo do miestnosti nevchádzalo. Napadlo mi pozrieť sa na prah, kde by svetlo rána popod záves mohlo presvitať. Úder blesku, neskutočná bolesť, tresk. Rýchlo naspäť. Prvé, čo mi v tej chvíli napadlo, bolo, že ľahšie je zomrieť v spojení, láske a pokoji do tmy, ako sa narodiť do svetla, kde tuším resty, neukončenia duše, rodové zranenia a nevyriešené situácie z minulých zrodení. Hneď ďalšia myšlienka - aké ťažké to musia mať bábätká pri narodení, keď z bezpečnej tmy maternice, vchádzajú do umelého svetla pôrodnice.
Prechod do svetla
Trvalo mi dve hodiny, kým som dokázala vyjsť na terasu môjho dočasného príbytku. Aj to som tam sedela so zatvorenými a zakrytými očami ďalšiu hodinu. Pre istotu som si dala ďalšie opakovanie raňajšej modlitby. Pomáhali mi ranné spevavce, zdravili zobúdzajúci sa deň jedna radosť. Aj malé jemné čvikotanie niekde z hniezda bolo počuť. Užívala som si zvuky zatiaľ bez obrazu. Až neskôr som sa dozvedela, že priestory na pobyt v tme sú umiestnené na takzvanom vtáčom ostrove, v akejsi vtáčej prirodzenej divočine.
Po štyroch hodinách som už bola schopná vykročiť do rána, stále však s pocitom neistoty a „opice“. Fakt som mala pocit, akoby som to v predchádzajúcom čase prehnala s hýrením. Až po piatich hodinách od zvuku budíka som bola schopná v tieni stromov obdivovať kvapky rosy na pavučine, sledovať vážky nad vodou jazierka, pozorovať otvárajúce sa lekná. Každou bunkou tela som vtedy už vnímala zázraky nového dňa...
Zámery a očakávania
Či som mala nejaký zámer pred pobytom v tme? Mala som nejaké očakávania? Hrala som sa s možnosťou dať si konkrétny zámer, no vôbec som si ho nevedela zadefinovať. Myseľ navrhovala to i to, pocity hovorili – to nie je to pravé orechové. Výsledok rozhovoru – žiaden zámer. Môj sprievodca Roman sa zasmial: „Tma ti vždy sama povie, čo treba aktuálne v tvojom živote riešiť. Môžeš si dať zámer, bude však len z rozumu, tma vyberie tému. A pri každom pobyte inú.“
Keď som odchádzala do tmy, niekoľko priateľov sa pýtalo, či pobyt v nej bude resetom alebo útekom zo života. Pred tmou som jednoznačne odpovedala nie. Nie reset, nie únik. Akáže to pýcha! Akýže to odpor! Svojimi zápornými odpoveďami som sa totiž dostávala do priestoru odporu a pýchy. Odrazu som chcela byť múdrejšia ako vnútorná múdrosť, múdrosť vyššieho ja. Vyvyšovala som sa nad nimi.
Po tme som si ešte v stíšení položila tie isté otázky. Reset alebo únik? Hlboko v sebe som cítila, že aj toto je pravda zatlačená do nevedomia – aj reset, aj únik. Prišlo úsmevné pochopenie, ako ľahko je byť v bežnom živote v odpore, teda byť odpornou bytosťou, zároveň ako ľahko je ostať v spojení a láske, keď sme v bdelosti.
Očakávania? Áno, boli. Napríklad: ako som naozaj s vnútorným pokojom a so schopnosťou byť vo svojom strede? Viem byť šťastná sama so sebou? Do akej miery závisí moje šťastie od podpory a pozornosti iných ľudí? Dám tmu bez napätia a nervozity? Akým spôsobom budem cítiť liečivé účinky tmy? Fakt budem zdravšia?
„Určite budeš po pobyte v tme iná,“ opakoval mi niekoľkokrát počas pobytu v tme Roman. Zatiaľ neviem všetky benefity tmy vyhodnotiť. Mám ju však zažitú do špiku kosti, veľmi výrazne som precítila bezpodmienečné prijatie, „objavila“ svojím spôsobom a cez múdrosť vlastného tela, kde sídli túžba po bezpodmienečnej láske a kedy som ňou najintenzívnejšie žila. Naplno som prežívala súcit, ale i to, aké je byť tyranom i obeťou, čo všetko spôsobuje strach, aká dôležitá pre život je výživa matky i rodu a najmä som si užívala nádhernú vetu, ktorú používame na etikoterapii s etikoterapeutom Vladkom Červenákom – CELKOM AKO JA. K týmto témam sa plánujem vrátiť.
Po návrate domov som však niekoľko dní ostala v stíšení. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí ma kontaktovali a chceli vedieť, ako bolo v tme. Užívala som si ticho a odpovedám teraz a zatiaľ týmito slovami vďačná, že mi možnosť pobytu v tme prišla do života a že som si ju darovala.
