O vode, starej dáme v svetlomodrých šatách

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 16.12.2017 o 9:58 | Karma článku: 4,15 | Prečítané:  1239x

Na stretnutie prišla v lesníckej rovnošate rovnako ako jej triedna učiteľka. Dominika Brotková, usmievavá, skromná študentka Strednej odbornej školy lesníctva a drevárstva z Liptovského Hrádku zaujala svojou úvahou o vode porotu. 

Liptovská vodárenska spoločnosť so sídlom v Liptovskom Mikuláši  po druhýkrát vyhlásila tému literárny prác - Voda ako súčasť každodenného života. Keďže i ja som súčasťou tejto aktivity, presne na moje narodeniny, nie zámerne, som dostala od hovorkyne vodárni KYTICU ŠTYRIDSIATICH SLOHOVÝCH PRÁC žiakov stredných škôl z Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša.

RAdosť preveliká. Jednak z toho, že toľko mladých ľudí bolo ochotných zamýšľať sa nad vodou, ktorú často berieme ako samozrejmosť nášho života, jednak z toho, že toľko pedagógov malo snahu viesť svojich študentov touto témou. Učila som tridsať rokov, tak viem, že niečo navyše od učebných osnov je skutočne niečo navyše a treba na to čas i energiu. RAdosť mi prinieslo i to, že som sa vrátila do čias môjho učiteľovania a chvíle strávené s prácami mladých ľudí i stretnutie s nimi boli pre mňa krásnymi chvíľami. 

Ponúkam prácu Dominiky Brotkovej, študentky 3. A triedy zo Strednej odbornej škola lesnícka a drevárska v Liptovskom Hrádku:

Je s nami deň čo deň, noc čo noc, celé roky, a  postupne sa pre nás stáva samozrejmosťou. Ona, teraz už stará dáma, tá, čo chodí vždy v svetlomodrých šatách, nič nepovie, len mlčí.

Trpí. Všetci ju dobre poznáte. Aj táto žena bola kedysi veľmi cenenou - ľudstvo ju oslavovalo. Bolo ochotné za ňou  putovať aj stovky, ba tisícky kilometrov. A teraz? Teraz je len samozrejmosť, taká obyčajná, nikým nevážená...

„Hľa, čím treba byť, vodou! Ak nemá prekážku, tečie, ak je tu hrádza, zastaví sa. Ak sa hrádza pretrhne, potečie znova. V hranatej nádobe je hranatá, v okrúhlej okrúhla. Aj pre toto všetko je najpotrebnejšia a najsilnejšia.“  (Lao-c´)

Som nevyhnutná pre život. Potrebuje ma každý človek, každá rastlina či strom, každé zviera. Ale ani tak ma nemôže mať každý.

V rokoch už dávno zabudnutých ľudia za mnou kráčali najprv pešo, potom na skrotených zvieratách. Brali si zo mňa kúsok po kúsku, ale nie tak, aby mi škodili. Len toľko, koľko im bolo na úžitok.

Ľudia boli múdri, vedeli, že ak si vezmú veľa, cestou môžu veľa stratiť. Alebo sa možno báli, že ma tu už čoskoro nebude, alebo bude len veľmi málo.

Krásny život. Chodili sa ku mne schladiť mladé i staré jelene a jelenice, medvede aj diviaky počas vysokých letných teplôt. Žiaden živočích neprešiel okolo mňa bez pristavenia. Nikdy som sa necítila zbytočná a sama. Perfektný pocit, pomáhať iným, nič si za to nepýtať, len cítiť spokojnosť ich duší.

Všetko bolo dokonalé a krásne, kým si človek nepovedal: „Načo mám ja chodiť za vodou, keď môže voda prísť ku mne?“

Vtedy prišiel zlom, keď ma začali ničiť. Už nikto o mne nespieval piesne, nikto si nepripomínal, aká som dôležitá. Prestali si ma vážiť. Veď prečo by si mali tak veľmi vážiť niečo, čoho majú neobmedzené množstvo? Mnohí si mysleli, že som tu bola, som a aj budem stále. Letom v podobe príjemných dažďov. Zimou v znení snehových vločiek.

Potrebujete ma na pitie, umývanie, osvieženie. Jednoducho, všade musím byť, aby ste mohli žiť. Ale budete ma ďalej vyhľadávať, ak budem  špinavá, znečistená chemikáliami, smradľavá a už viac nevhodná pre život? Budete ma stále chcieť, aj keď si zo mňa už viac nebudete môcť uvariť svoj obľúbený čaj? Keď sa nebudete môcť umyť, pretože ja tu už nebudem?

Ľudia ma ničia, nevážia si ma napriek všetkému, čo som im ochotná obetovať.

Myslela som si, že tu pre vás budem večne, že vás budem sprevádzať životom od narodenia až po smrť. Dúfala som, že aj vy budete dávať mne toľko, koľko ja dávam vám. Ja vám život. A vy mne? Odchádzate z lesa s košíkmi plných húb. No kto z lesa odnesie za kôš odpadkov? Chodíte od mora s taškami mušlí a iných suvenírov, ktoré vám dalo, ale kto odnesie so sebou plastové poháre a obaly z čokolády?

Už teraz je to veľmi zlé. V niektorých krajinách by si ma aj vážili, ale aj tak ma nemôžu mať. Zomierajú a dávajú to za vinu mne – vode.

Som základ života, základ zdravia. Ale človek si často uvedomí, čo mal, až keď to stratí. A tak, možno nie zajtra, ani o týždeň či o rok bude ľudstvo zúfalo písať na stenu vetu: „Voda, všade voda, ale ani kvapka na pitie...“    

xxx  

Toľko Dominikina úvaha, ktorú zakončila takmer rovnako, ako boli uzavreté skoro všetky slohové práce študentov. Bezvýchodiskovo. Verím, že kým dozrejú do svojho dospeláckeho veku, správne východiská nájdu. Či ich už máme my?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

November živý ako nikdy (píše Michal Havran)

Ľudí neviedla naivita, ale realizmus.


Už ste čítali?