Štebocú s vierou, že prichádza nový deň. Vysielajú svoje ranné vtáčie modlitby do budúceho dňa. Celá príroda sa v tomto zázračnom čase brahmamurty pripravuje na nový deň. Cítiť ten krátky moment plného rozblesku vo vzduchu, počuť ho v tichu rána i v štebote vtákov. Je to čas modlitieb, čas nádychu, čas očakávania s istotou, že nový deň je za dverami a čoskoro vkročí do života.
Moja starká v tomto čase zložila ruky k modlitbe tak, ako to robila jej mama i starká, ako to robili ženy jej rodu. Oživujem i ja tento dar predkov cez stíšenie v čase raňajšom, v čase brahmamurty.
... a často si práve v takomto čase spomeniem na slová českého herca Jardu Dušeka, keď sme takmer celú jednu noc prerozprávali na chodbe jedného hotela a zjedli kopec tatraniek. Teda - viac rozprával on, najmä o Toltékoch, ale dotkli sme sa aj raňajších modlitieb v celej prírody. Povedal niečo v tom zmysle, že celá príroda ráno víta nový deň, modlí sa, spieva... a prvý človečí zvuk ráno je spláchnutie záchoda pitnou vodou.
... vtáci v korunách stromov stále štebocú. Už trochu inak, tichšie a jemnejšie ako o 3.45 h. Vedia, že čas poskočil? Vedia, sú v súznení s prírodou.