Pozorným očiam sa v nej núkajú dotyky so živou prírodou. Záhrada je totiž plná živých tvorov. Napríklad - sídlia v nej celé rodinné klany mravcov, a hneď v dvoch farbách, teda červené a čierne. Chutí im mletá škorica i "grunt" z čiernej kávy, a tak sa nechystajú zmeniť bydlisko už najmenej štyri roky.
Pod hruškou si vchod do podzemia vybudovali osy, momentálne ostala po nich len diera - asi hľadali pokojnejšie a hlavne nepolievané územie.
Keď akýkoľvek krík, strom či kvet zakvitne, hneď aj zabzučí včielkami z neďalekých úľov.
Hlboko vo vlhkej tráve oddychujú malé slimáčiky bez domčekov. Pri odhalení sa lenivo skrútia a ostanú nehybne ležať. Po veľkých listoch lezú slimáky s hnedými a žltými domčekmi. Žlté sú nádherne nežné, niekedy vyzdobené farebným pásikom. Občas sa nájdu v záhrade aj detské ruky, ktoré sa ponúknu na prechádzku. A slimák sa vďačne poprechádza, aj "tykadielka" vystrčí. Slimáčí sliz je vraj súčasťou kozmetických krémov, a takto je v prírodnej ekoforme.
Stromy štebocú. Okolo pol štvrtej ráno začínajú v nich vtáky raňajšie modlitby na vítanie dňa, neskôr sú menej posvätné dohováracie klebety, k večeru zaznievajú pokojné uspávanky. Momentálne počuť aj iné vtáčie zvuky - to drozdy plavé si zvolili naše stromy za pôrodnice a vybudovali v nich hniezda. Ak sa celkom naboso potichu priblížim niektorému z nich, podarí sa mi zhliadnuť sediaceho rodiča.
Ak idem hlučnejšie, minimálne dva drozdy spustia hádku na iných stromoch. Sú poriadne hlučné, dorážajú akoby v bitke do seba, no nedotknú sa. Občas v hádke a poskokoch pokračujú na zemi. Mám pocit, že ma po očku sledujú, či ich sledujem, aby sa uistili, že odviedli moju pozornosť od hniezd. Akonáhle som v dostatočnej vzdialenosti od hniezdových stromov, hádky a akože bitky utíchnu.
Aj mačky patria do tohoto zvieracieho spoločenstva. Sú z niekoľkých susedovie domov, chodia na prechádzky do našej záhrady, ale najmä si zvolili tiež seno na šope za pôrodnicu. Vždy v nej vypelchajú mačiatka a potom ich po jednom v zuboch odnášajú tam, kde majú domov. Samozrejme, keď ich nevníma náš pes. Potichúčky našľapujú, jedným očkom sledujú psa alebo inú živú bytosť v záhrade a smerujú k svojim pôvodným majiteľom hrdiť sa potomstvom.
Mám pocit, že najmä v posvätnom raňajšom tichu nazerám do božej rozprávky. Som i ja, i my jej súčasťou.