Na lavičke pod starou jabloňou...

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 31.7.2018 o 16:52 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  542x

Jeden z mojich snov do zrelej staroby? Sedieť s manželom na lavičke pri dome a tešiť sa z "tmolenia" vnúčat okolo nás. Ja som plánovala, osud hral inak. Boli sme dvaja: ja a osud. 

* Na lavičke pri starej jabloni som potom sedávala sama. Slzy v očiach - chýbal môj muž, s ktorým sme nestihli spolu zostarnúť.  Nielen posedenie na lavičke ma vedelo rozľútostiť. Rovnaký smútok som cítila i pri pohľade na partnerské dvojice, ktoré sa k sebe mali. 

* Potom prišiel čas, keď som pri starej jabloni sedávala sama bez sĺz v očiach a tešila sa z brieždenia, východu Slnka, štebotu vtáčikov v korune stromu, ranného vzduchu, dotyku bosých nôh v tráve... Aj pri pohľade na dvojice držiace sa za ruky som cítila radosť a akýsi pocit prajnosti.   * Veľa situácií potom nabralo iný nádych. Ľútosť a smútok v srdci sa pomaly menili na pochopenie a prijatie. Pochopila som, že môj milý potreboval odísť na druhý breh skôr ako ja. Jeho i dcérin odchod mi  však ukázali, že plánovať svoj osud tu na Zemi nepotrebujem. Osud je jednoducho vo mne. Osud je môj život, ktorý sa deje a ktorý ja žijem.   
*  Všetko sa mi spojilo do výraznejšieho pochopenia v jedno júlové ráno. Na lavičku pri starej jabloni  sme zasadli  s najmenšou vnučkou. Vyhrievali sme sa pri vychádzajúcom slniečku. Nielen Slnko hrialo. Vnučkino túlenie tiež hrialo. Na srdci. Toto teplo sa rozlievalo do celého tela. Od chrbta ma objímal strom a ja som odrazu precítila obrovskú vďačnosť, že osud mi priniesol aj takúto chvíľu... precítila som obrovské šťastie, že vďaka manželovi je na svete i táto momentálne malinká bytosť... že cez vnučku cítim jeho... Obrovská vďačnosť za to, že som nechala osud plynúť a on mi "priniesol" ďalšie RAdostné chvíle.  

*  Kulisy príbehu ostali: lavička pri dome, starý strom. Osoby sa čiastočne zmenili. Plány na starobu celkom. A tam na lavičke mi došlo, že nechať život plynúť a vďačne ho prijímať v každej sekunde, je obrovským šťastným darom. Môj osud a ja sme jedno. Kým som bola od neho oddelená, hrali sme každý sám za seba. Keď som ho prijala, hráme spolu. 

 * Pochopila som na vlastnej koži aj ďalšiu skutočnosť. Kým som hľadala šťastie okolo seba a v mojich milých, ono utekalo. Cítila som sa šťastná vo svojej veľkej rodine, najstaršia dcérka zomrela. Cítila som sa šťastná s ďalšími deťmi a manželom, manžel zomrel, deti sa rozpŕchli do sveta. Keď som však celý svoj život prijala a  začala byť šťastná len tak sama v sebe, a keď sa ráno budím s pocitom šťastia, zisťujem, že šťastie je vo mne i všade okolo mňa.  *  Foto pri starej jabloni urobila ďalšia moja malá vnučka "tmoliaca sa" okolo nás. MILUJEM ŽIVOT.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

November živý ako nikdy (píše Michal Havran)

Ľudí neviedla naivita, ale realizmus.


Už ste čítali?