Príliš veľa myslíme, príliš málo cítime

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 7.8.2018 o 21:35 | Karma článku: 2,81 | Prečítané:  1076x

„Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime. Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť. Viac ako rozum potrebujeme láskavosť a miernosť. Bez toho zvlčíme a stratíme všetko,“ tvrdil už vo svojej dobe herec a filmár Charlie Chaplin.

V odkaze tohto citátu vediem ďalší z rozhovorov s priateľom Vladkom Červenákom, etikoterapeutom a zakladateľom školy etikoterapie Advaita:

Ako sa prejavuje láskavosť vo vzťahoch rôznych generácií ľudí?

- Láskavosť je v každej dobe a u každého človeka jednou z možností, ako prejaviť pokoj a lásku k všetkým a všetkému. Niekedy je zreteľná a potom hovoríme, že to je láskavý človek, láskavá doba... a vnímame, že za láska-vosťou stojí láska.  Niekedy je schovaná v tieni, teda sa neprejaví, lebo ju nechceme alebo bojíme sa ju prijať a prejaviť. Za takýmto správaním môže byť strach zo zranenia, odmietnutia či opustenia.

Pozrime sa na vzťahy medzi generáciami cez pohľad na zemskú  energiu.  Keď táto energia klesá, starí ľudia sú vedomejší, ich múdrosť je vo veľkej úcte, majú rozhodujúce slovo. Máme to aj v jazyku, a tak vieme, že kedysi vládli starešinovia, rozhodovala rada starších.

Iná situácia je, keď zemská energia stúpa. Vtedy sa mladí ľudia rodia vedomejší, múdrejší ako ich rodičia. V tomto je však pre mladých pasca, že upadnú do pýchy a začnú rodičmi pohŕdať. Starí ľudia v ich očiach strácajú úctu a rešpekt, sú podľa mladých akoby nevedomí. Životná lekcia pre mlaď je však v tom, že rodičom treba prejaviť úctu a rešpekt za dar života. Len tak  môže človek rásť. Ak mladí idú do pohŕdania, padajú frekvenčne ešte nižšie, ako sú ich rodičia. Z mnohých našich rozhovoroch už vieme, že pohŕdanie je negatívna emócia a ovplyvňuje zdravie toho, kto pohŕda.

V súčasnosti je jednoznačne dokázané, že je priama súvislosť medzí zdravím a tým, aké má človek vzťahy. Dobré, láskavé, láskyplné vzťahy neznamenajú, že sme s každým človekom blízki, ale znamenajú, že máme otvorené srdce a nedržíme v sebe ľútosť, krivdu, nenávisť, zlosť a ďalšie zdravie poškodzujúce myšlienky. To však neznamená, že nevieme nastaviť hranice susedovi či deťom.

Povedali sme, že aj láskavosť môže byť v tieni. Čo je to vlastne tieň a ako ho možno odhaliť vďaka etikoterapii?

- Etikoterapia je napríklad aj metódou, ako vidieť do toho, čo nás po nociach máta, straší, voči čomu sa vymedzujeme, pred čím utekáme. Teda dáva možnosť pozrieť sa do vlastných tieňov a vedieť s nimi pracovať. Ľahko sa povie, ťažšie robí, ale nikdy sme netvrdili, že vďaka etikoterapii rýchlo a ľahko všetko vyriešime. Etikoterapia je hlbinná metóda, je to archeológia duše, a tak postupne odkrývame jednu vrstvu za druhou a z jasne prejavujúcich sa konaní, informácií ideme do jemnejších a hlbších vrstiev ľudskej bytosti. Veľa ľudí sa však bojí pozrieť do vlastnej duše, boja sa spoznať a pochopiť vlastné tiene.

Vďaka etikoterapii však môžeme porozumieť vlastnému systému. Môžeme porozumieť tomu, ako fungujeme, ako fungujú vzťahy, ako funguje fyzická, mentálna, emočná, energetická a spirituálna úroveň. Keď dosiahneme a spojíme všetkých týchto päť úrovní, dosiahneme stav celistvosti.

Ako viem, napríklad podľa pocitov, že som dosiahla celistvosť?

- Ak vedome spoznávaš samú seba a robíš niečo pre toto spoznanie, už i cesta do celistvosti ti dáva odpovede cez energetické centrá, cez čakry. Vnímaš, ako rastie tvoja dôvera, radosť, sila, láska, tvorivosť a v treťom oku, tzv. Horovom oku, ako sa prehlbuje múdrosť vidieť vlastné vnútro. Dve oči sa totiž pozerajú smerom von, doprava, doľava, hore, dolu. Dve oči sú upriamené von. Tretie oko, keď sa aktivuje nebeskou energiou zhora a zemskou zdola, keď sa človek dokáže uvoľniť na všetkých piatich úrovniach a prestane vytvárať protitlak, teda prestane zemskú energiu tlačiť nadol, späť do zeme, ona vystúpa. Hovorí sa jej kundalíny energia. Vtedy sa všetky energetické centrá zharmonizujú, naše torodiálne pole je harmonické, celistvé. Naše informačné pole má informácie o celom vesmíre. To je základ hermetickej vedy – čo je hore, to je dole, čo je v mikrokozme, to je v makrokozme. Kto spoznáva seba, spoznáva celý vesmír cez seba. V malom jadre je informácia o celku tak, ako v maličkom semiačku je informácia o celom veľkom strome. Mystici hovoria, že tí ľudia, ktorí hľadajú mimo seba, veľa rokov budú hľadať a ťažko budú nachádzať. Kto sa obráti do vnútra, nájde v ňom základný princíp vesmíru a pochopí svet. To sa môže diať, keď sa otvorí tretie oko, tzv. Horovo oko. Vtedy nastane rozpoznávanie pravdy, manifestácia múdrosti a schopnosť žiť v cnosti. Ide najmä o dve cnosti. Základná je úcta k životu vo všetkých jeho prejavoch, druhá láskavosť. Korunou celej tejto cesty do celistvosti je schopnosť menej myslieť a viac žiť, keď už vieš zažívať pocit celistvosti, úplnosti, naplnenia, keď naučíš svoje telo tento pocit zažívať, keď žiješ v advaite, nie v dualite.

Objasni, prosím, slovo advaita.

- Advaita je najstaršia filozofia na Zemi. Je to ne – dvojnosť. Dvojný - duálny je vonkajší svet, nie ten vo vnútri. Keď sa pozrieš na dvojnosť cez úrovne tela, na fyzickej a mentálnej ešte prežívaš dvojnosť, tiež emočná je dvojná, lebo prežívaš svoje emócie i reaguješ na emócie tých druhých. Energetická úroveň je neduálna, čiže na nej sme už prepojení. Je to jedna súvislá energia, ktorá nemá hranice a tu tvoríme vlastnú realitu. Tam, kde si v energetickom prúde, kde si v kvete života a hovoríš životu áno, si proaktívna bytosť. Si tvorivá, autentická bytosť, a preto si boží tvor zameraný na to, čo chceš, lebo si režisérkou aj scenáristkou života. Chceš, čo môžeš, a čo môžeš, môžeš preto, lebo to nie je v rozpore či v protiklade s tvojimi záujmami a záujmami niekoho iného. Morálka, správnosť je vtedy definovaná ako správanie, voči ktorému nenamieta nič vo mne ani mimo mňa. Človek, ktorý má prepojených všetkých päť úrovní, na energetickej úrovni nežije dualitu, ale advaitu, celistvosť a je si vedomý, že na energetickej úrovni je vesmír prepojený a jedným živým organizmom. Teda  otázka – kde je život? – je nesprávna. Správna znie: „Kde nie je život?“ Také miesto vo vesmíre z pohľadu advaity neexistuje, lebo naše vedomie je prítomné všade. Otázkou je, či ho obsiahneme.  

Povedz teda viac o láskavosti i o tom, ako môže byť v tieni.

- Láskavosť si často mýlime so slabosťou, vytesňujeme ju a nie sme schopní ju potom ani žiť. Veľa ľudí, ktorí sú v chronickom strese a teda v trvalom odpore, vníma láskavosť ako slabosť. Prečo je to tak?  Dotlačení životnými situáciami a skúsenosťou, že pokorní,  spolupracujúci,  ochotní podeliť sa, myslieť aj na iných sú v situáciách, keď už nevidia inú možnosť. Keď sa poddávajú tlaku, keď sa vzdávajú, opúšťajú sa. Majú skúsenosť, že láskavosť je úniková stratégia, ktorou možno uniknúť zo situácie, ktorá je nekomfortná.   Snažia sa udržať sa v komfortnej zóne a z tej nekomfortnej unikať.  Častou stratégiou takto slabých  ľudí je ústupčivosť a z nej vyplývajúca ochota na spoluprácu,  zdieľanie. Preto potom aj láskavosť iných posudzujú rovnakým metrom a vnímajú ju ako slabosť. Ako  však vždy, aj tu záleží na priestore, v akom sa človek nachádza. V priestore odporu, vzdoru, v priestore, kde hovoríme áno smrti a nie životu, je to prejav  sebaklamu, klamstva. Preto takáto láskavosť  vyznieva neúprimne, je zjavne predstieraná, naučená.  Takýto človek si neuvedomuje, že jeho láskavosť je z pozadia ovládaná strachom z bezmocnosti, strachom z odmietnutia či opustenia. Strach v pozadí má v tieni.

Skutočná láskavosť vychádza z priestoru spojenia, z priestoru dôvery. Z priestoru hlbokého vnútorného spojenia, ktorého prejavom je neochvejná dôvera v život, teda jasné áno životu.  Človek v priestore spojenia zažíva hlbokú existenčnú dôveru v život, a preto životu vo všetkých jeho prejavoch prejavuje úctu. Z hlbokej úcty  k životu vyplýva  tichá vnútorná radosť a sila. Sila žiť, vôľa konať, tvoriť. Takýto človek, sa stáva hlboko súcitnou bytosťou, cítiacou v sebe hlboké spojenie s existenciou. Produktom tohto spojenia je, že manifestuje svoju podstatu, prirodzenosť ako tvorivá sila vesmíru, nadaná schopnosťou milovať, spájať sa a tvoriť.  Jeho láskavosť je jasná a hrejivá, je prirodzená a úprimná. 

Všetci máme možnosť zvoliť si cestu, na ktorej buď postupne umŕtvujeme svoju citlivosť, strácame schopnosť cítiť  lásku a prejavovať ju láskavosťou, alebo si zvoliť cestu, počas ktorej schopnosť cítiť kultivujeme, rozvíjame a rastieme tak do netušených rozmerov ľudskosti, človečenstva.  Dávni toltékovia hovorievali svojim deťom príbeh o tom, ako každý človek je podrobený skúške.  V srdci človeka žijú dvaja vlci - Láska a Nenávisť. Bojujú o dušu človeka. Ktorý z nich zvíťazí v tebe? Ten, ktorého živíš.

Láskavosti sa môžeme naučiť, prvoradé je rozhodnúť sa ísť cestou jej kultivácie. Potom celý vesmír nás podporuje, aby sa takýto zámer naplnil.  Daj si zámer denne preukazovať láskavosť  v najrozličnejších situáciách. Večer si pripomeň, kde sa ti to podarilo. Poďakuj za vytrvalosť, za silu pokračovať a ďalší deň hľadaj nové možnosti, ako láskavosť prejaviť.  Je v poriadku, že spočiatku ti to bude pripadať ako narežírované, málo spontánne. Pokračuj a vytrvaj. Čoraz viac z teba prameň láskavosti bude vyvierať silnejšie, až sa zmení na silný prúd lásky, ktorým budeš dýchať, ktorý bude cítiť v každom tvojom slove, pohľade i čine.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

November živý ako nikdy (píše Michal Havran)

Ľudí neviedla naivita, ale realizmus.


Už ste čítali?