Emócie sú semaforom, ktorý nám ukazuje, či sme v odpore, alebo spojení

Autor: DagmaRA Sarita Poliaková | 7.10.2018 o 5:45 | Karma článku: 3,19 | Prečítané:  1095x

„Poznáš príbeh o žabe, ktorá sa uvarila vo vode?“ Hodíš žabu do studenej vody, ktorá sa postupne hreje až do bodu varu. Žaba to však ani nepostrehne, privykne a uvarí sa. Ak hodíš žabu do horúcej vody, vyskočí a unikne.

V čom sa varíme my a neuvedomujeme si to? Kedy si vo svojom živote ty žabou, ktorá privykla na to, že sa varí? Životné situácie, bolestivé vzťahy aj bolesť v tele jasne ukazujú, že voda sa varí.  Pokladáš to za normálne?

Často sú to na prvý pohľad bežné situácie, no pocit za nimi dáva signál (niekedy veľmi jemný, inokedy silný), že niečo nie je v poriadku. Signál často nevieme dešifrovať, a tak sa varíme, a varíme, a varíme... Mnohí potom na konci života zistíme, že sme sa uvarili, ale nemáme už silu ani čas stav zmeniť. Preto je veľmi dôležité v akejkoľvek fáze života zachytiť, čo robíme nesprávne, a situáciu, svoj životný príbeh zmeniť. Sme predsa cítiace bytosti...

Nech sa páči, rada vás prevediem rozhovorom na tému cítiacich a bezcitných bytostí s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom: 

Sme cítiace bytosti, veľakrát však hovoríme, že nechceme cítiť, čiže odmietame túto svoju prirodzenú schopnosť. Bolesť, zranenia, smútok, vinu, žiaľ...  nechceme či nevieme ich prijať. Ak ich však prijmeme, môžeme ich aj milovať, veď sú naše. Ak ich milujeme, odovzdajú nám posolstvo, informáciu, na čo nás upozorňujú. Na čo?

- ... že sme sa vzdialili sami sebe,  opustili sme zdroj, sme v odpore. Tu vidíš, ako dôležité sú negatívne emócie. Vďaka ním sa môžeme vrátiť do prirodzeného stavu, vďaka ním sa držíme v priestore citlivosti, lásky, v spojení so zdrojom. Plnia úlohu semafora, ktorým, ak sa riadime, udržíme sa v prirodzenom stave spojenia.

Keď sa dostávaš do oporu a cítiš sa oddelenou bytosťou od ostatných, postupne strácaš citlivosť a schopnosť cítiť. Úplne na konci tohto odporu ťa čaká ničota, prázdnota, úplná strata zmyslu života. Necítiš nič. Úplná bezcitnosť, prejavuje sa ako sociopatia, psychopatia. Až taká, že si schopná ubližovať iným. Je to skutočne stav prázdnoty, ničoty a úplná strata zmyslu života.  Taký človek ani žiť, ani mrieť. Už vie, že keď zomrie, nič sa nezmení na jeho stave. V  predchádzajúcich štádiách má aspoň tendenciu utekať zo života: spácha samovraždu, a tak sa usiluje utiecť z pekla, v ktorom žije. Ale utiecť sa nedá, utečie ešte do väčšieho pekla.

Nastáva však emocionálna a spirituálna kríza, keď si uvedomí, že ani útekom nič nevyrieši. Ak však v ňom ostane malinké svetielko alebo niekto mu zasvieti, je šanca, že sa ho chytí a otočí do života. Z každého pekla je cesta von, cesta návratu.

Čím sme však v hlbšom pekle, tým ťažšie vieme vystúpať nahor. Odmietaš peklo, nechceš ho, ale tým ho ešte zväčšíš. Veď zosilňuješ odpor, a si potom odporná. Ak si uvedomíš, že aj to je informácia, semafor, ktorý ťa upozorňuje – zastav sa, nie si v správnom priestore podporujúcom život, potom táto energia vďačnosti, spojenia a dôvery v život, peklo rozpustí. 

Prichádza svetlo, prichádzajú radosť, dôvera, možno meniť postoj. Preto sa nevzdávame smútku, strachov... neodmietajme ich, ale pochopíme ich posolstvo a zmeníme postoj, ukončíme odpor.

Kto mi teda môže vytvoriť svetielko, aby som sa ním ako po spojnici života dostala nahor do života? Do celistvého života?

- Božie svetlo, ktoré prichádza skrze niekoho, nejakej bytosti. Svetielko vytvorí frekvenciu a táto bytosť je pre danú chvíľu pre teba svetielkom. Ukazuje ti cestu a ty môžeš bezpečne opustiť  močiar, v ktorom si. No predovšetkým odpustiť si. Po odpustení si sa zvýši tvoja dôvera v život. Zvyšovaním dôvery, zosilnie tvoja vôľa pokračovať v nastúpenej ceste  a narastie sila a schopnosť vytrvať.

Čím viac sa ty odovzdávaš a otváraš, tým viac prichádza svetla. Potom sama začínaš svietiť pre seba. Teda už svetlo nepotrebuješ zvonka, máš ho vo svojom vnútri a neskôr sa ty stávaš svetlom pre iných.

Uvedomíš si, že tieň máš len dovtedy, kým kráčaš za svetlom. Slnko nemá tieň. Rozsvietiť, rozžiariť sa však môžeš len vtedy, keď si uvedomíš zdroj, cítiš ho  v sebe, ty si zdrojom. Viem, že som nekonečný zdroj a môžem donekonečna svietiť. Môžem donekonečna obdarovávať svetlom. Darujem tme svetlo. Neodstraňuješ tmu, daruješ tme svetlo, aby rozpoznala to, čo sama nevidí. Svetlo s tmou nebojujú, vzájomne sa obohacujú a dávajú jeden druhému zmysel.

Cítia aj zvieratá?  

- Áno. Môžeš to vidieť aj na tom, že niektoré zvieratá majú veľmi silný materský pud, vedia prejaviť lásku... Je veľa príbehov, v ktorých vidíme, že zviera žije ako cítiaca bytosť. Nejde len o to, že cíti bolesť, ono má aj vyššiu kvalitu cítenia – cíti s iným zvieraťom, nielen so sebou.

Keď človek upadá do bezcitnosti, stráca ľudské kvality, ktorých korunou je súcit. Potom narastá jeho ego, ktoré je systémom bludných presvedčení, falošných predstáv o svete i o sebe. Človek upadá do omylu, sebaklamu, stráca sa v tme, upadá do ignorácie – nevedomosti. O čo tu ide? V etikoterapii ide o to, aby si rozpoznala napriek tme, kde sa nachádzaš, aby si z bludiska našla cestu von.

Ak však rozpoznáš, že si zahanbená alebo máš pocit viny, bezmocnosti, máš ľútosť, ale tvoj postoj – nechcem zahanbenie, nechcem strach, bolesť, chcem sa strachu, zahanbenia, smútku... zbaviť, ťa nepodporuje.

Zbaviť sa niektorej z týchto emócií či pocitov znamená ešte menej cítiť. Menej cítiť smútok, menej cítiť žiaľ... vtedy si už  v úrovni, v ktorej menej cítiš radosť. Menej cítiť radosť alebo ju vôbec necítiť - to je varovanie. Pozor – si na spodnej hranici citlivosti. Otoč to a pracuj na zvýšení svojej frekvencii a svojej citlivosti, aby si opäť cítila radosť. Radosť je liečenie. Ak sa ty chceš zbaviť pocitu viny, smútku, nechceš ich cítiť, odmietaš svoju schopnosť cítenia, sama sa vylučuješ zo spektra cítiacich bytostí. Na konci sa stávaš úplne bezcitnou bytosťou.

Môžem si fakt uvedomovať, že padám do bezcitnosti?

- Keď padáš dole, veľmi dobre si uvedomuješ, že niečo nie je v poriadku. Vnímaš symptómy, lebo stav netrvá jeden, dva dni. Pád môže trvať aj niekoľko rokov, životov. Vtedy ideš cez závislosti, zlozvyky, stratenosť a ruka v ruke s agresivitou a nenávisťou. Čím je silnejšia sebanenávisť, tým silnejšia je závislosť. Človek, ktorý má silnú sebanenávisť, ľahko skĺzne k ťažkým závislostiam, ktoré poškodzujú, deštruujú telo a v tej chvíli je mu to jedno.

Aké je východisko zo stavu bezcitnosti do života cítiacej bytosti?

- Napríklad ísť a robiť čokoľvek, čo niekto od teba potrebuje, nie čo chceš ty. Začať robiť niečo užitočné pre tento svet. Ak odídeš z tohto sveta ako bezcitná bytosť, už sa nenarodíš do tejto sféry.  Uvedom si, že len na Zemi a cez telo vieme rásť. Telo je ten rebrík, po ktorom sa môžeme vrátiť do celistvosti, nedvojnosti, do sféry cítiacich bytostí. Teraz a tu na Zemi sa učíme pravidlá bytostí, ktoré sú na hrane citlivosti a bezcitnosti, a preto je dôležité rozpoznanie zákonov a zákonitostí tejto sféry. To je cesta k stavu vedomia, keď si v spojení. Rastieme spolu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

November živý ako nikdy (píše Michal Havran)

Ľudí neviedla naivita, ale realizmus.


Už ste čítali?