reklama

Dobrými radami je cesta do pekla dláždená

Je pre teba v poriadku, ak sa bojíš niečo rozhodnúť, chceš od niekoho radu, ako so svojím s problémom naložiť, čo robiť? Prehadzuješ žiadosťou o radu zodpovednosť za seba na iného? Dá ti odpovede vonkajší svet, niekto mimo teba?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

O poradenstve, radení a vecami s tým spojenými sme sa rozprávali s Vladimírom Červenákom, etikoterapeutom a životným koučom:

Poradenstvo je dnes v kurze a čím viac sme sa cítili bezmocní, napríklad v situácii s koronavírusom, tým viac sme chceli, aby nám niekto radil, čo robiť či nerobiť, ako si poradiť so strachmi... Čo teda hovoríš na dávanie rád? Aké dôsledky má?

- Odpoviem vetou, ktorá už zaznela v našich rozhovoroch minulý mesiac – dobrými úmyslami je cesta do pekla dláždená. Zo základov etikoterapie vieš, že takmer za všetkým, čo robíš, treba hľadať potrebu žiť zmysluplný život a byť užitočný. Zmysel nám dáva to, čo dvíha našu sebaúctu, sebadôveru, sebavedomie a sebalásku. Veľmi veľa z nás to však z neznalosti dôsledkov robí toxicky a ubližujeme si. Sebaúctu, sebadôveru sa pokúšame zvýšiť porovnávaním sa s inými. Porovnávaním hodnotíme, vytvárame súdy a tým toxické prostredie v sebe. Najmä ak myšlienkami a slovami druhú stranu znevažujeme, bagatelizujeme, nahliadame na ňu bez úcty a rešpektu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prejaví sa to v našej komunikácii, sme arogantnejší a agresívnejší. Príčina je v tom, že keď sa porovnávame a hľadáme na iných chyby, hodnotíme ich, kritizujeme, vyvyšujeme sa. Opantá nás pýcha. Veľmi často si to vôbec neuvedomujeme. Chvíľkový pocit, blaženosť z toho, že ja robím veci správne, že mám správnejší názor, že mám pravdu, mi dáva pocit víťazstva. Túžime zvíťaziť, byť najlepší, lepší ako ostatní. Žijeme v predstave, že život je boj o miesto pod Slnkom. Šťastnejší si ho vybojujú, smoliari musia slúžiť.

Ak niekedy takto uvažuješ, zastav sa a veľmi vážne sa pozri na dôsledky. Sú nimi flustrujúci pocit štvanca a obete, únava zo života, vzťahy na ruby, pocit bezmocnosti. Je to však tvoje videnie sveta, ktoré pokiaľ nezmeníš, uzavieraš sa v bludnom kruhu bezmocnosti, hnevu, smútku, strachu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Práve potreba zvýšiť si sebaúctu, keďže ju máme doráňanú vlastnou nespokojnosťou, sebanenávisťou, sebaodmietaním, nás vedie k tomu, že hľadáme spôsob, ako si sami seba vážiť viac. Máme nastavené očakávanie, že našu hodnotu musia potvrdiť iní. Preto sa snažíme byť pre iných užitoční. Ako inak ako dobrou radou? Ešte raz – dobrými úmyslami je cesta do pekla dláždená.

V poriadku, rozumiem, že nevyžiadané rady môžu viac ublížiť ako pomôcť. Paradoxne tomu, kto ich dáva. Ako to teda urobiť inak?

- Ak všetko domyslíš, vidíš, že dávaním rád si človeka podriaďujeme, dokonca si nárokujeme ho kontrolovať, či sa našimi radami riadi. Ak nie, príde trest. Tým je často hnev, podráždenosť, myšlienky typu - načo s ním strácam čas, načo mu radím, keď sa mojimi radami neriadi a nepočúva? Naozaj - načo?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Veľmi dobre poznáme situácie na pracovisku, keď si podriadený príde po radu alebo riešenie k šéfovi. Šéf teda vydá pokyn, poradí, dodá riešenie, pracuje za zamestnanca. Potom ale musí kontrolovať, dohliadnuť, či radu a pokyn aj vykonal tak, ako bola myslená. Stojí ho to veľa času a energie.

Podobne to prebieha aj v osobnom, súkromnom vzťahu. Naše vzorce a potreba byť užitoční nás dostávajú do situácií, že cítime povinnosť radiť a nárokovať si za to poslušnosť, pozornosť, minimálne vďačnosť. Naše vzťahy sa stávajú obchodom, kupčením. Často počúvame výčitky, že nám niekto poradil, pomohol, ale my sme to neoplatili. Alebo sa cítime zaviazaní, ak sme radu, pomoc prijali. Cítime zaviazanosť a povinnosť radu oplatiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Záver je taký, že radami a radením si vytvárame predpoklady pre narušené vzťahy, hoci očakávame opak - ich zlepšenie a budovanie.

Prirodzene vzniká otázka, ktorú si položila – ako inak? Zmeň kontext nadradeného a podriadeného, teda kontext pýchy za kontext celistvosti. Kontext rovnocennosti, priateľstva, teda spojenia a radosti, dostaneš sa zmenou kontextu k inému východiskovému rámcu, inému postoju, ktorý bude vzájomnú celistvosť podporovať.

Zmeň poradenstvo na koučing, metódu, ktorou učil svojich žiakov už Sokrates. Podobne učili nachádzať riešenia zasvätenci v egyptských chrámových školách. Táto zmena z poradenstva a pomoci ku koučingu prinesie obom stranám slobodu a udržia si spojenie. Výsledkom spojenia je radosť. Obe strany sú v tom procese stále rovnocenné, vzájomne sa obohacujúce, preto udržia spojenie aj na úrovni energie. Tá prúdi. Cítime ju ako silu, príjemný pocit naplnenia a zmyslu toho, čo robíme. Výsledkom je prirodzená vďačnosť oboch strán navzájom za vzájomné obohatenie. Výsledkom je radosť a priateľstvo. Priateľstvo je najvyššia úroveň vzťahu.

Obom stranám rastie sebaúcta i sebadôvera. Riešenie je na sto percent toho, kto hľadal riešenie, preto nebude potrebovať kontrolu ani sa zodpovedať za vykonanie presného návodu a rady. Za pomoc a podporu zostane vďačný úplne prirodzene, lebo si udržal energiu, našiel riešenia, cíti záujem a pozornosť.

Dávať pozornosť a záujem je to najcennejšie, čo človek človeku môže dať, lebo nimi dáva seba.

Minulé týždne nás vrátili do vlastných domovov. Nielen do tých so strechou, ale pootvorili dvere do vlastného vnútra. Vyvalilo sa nimi všeličo od neprijatia situácie, cez sťažnosti, nespokojnosť až po plynutie v dôvere, že sa deje to, na čo sme si v minulosti „zamiesili“. Čo najviac podporovalo teba a tvojich žiakov práve v takomto dôverujúcom plynutí?

- Napríklad i to, že sme sa od 14. marca až do uvoľnenia situácie pravidelne každý večer stretali virtuálne a hovorili o svojich pocitoch, strachoch, tieňoch, samote, o možnosti zdieľať svoje dary so svetom, a tak ho obohacovať, byť užitočným pre iných tým, čo je nám najvlastnejšie. Hovorili sme o úplne bežných životných situáciách, ktoré sme však vo výnimočnej situácii inak prežívali. Pripomenuli sme si liečenia, ktoré už v minulom storočí vyzdvihoval zakladateľ etikoterapie MUDr. Ctibor Bezděk. Ide o schopnosť byť štedrým, obohacujúcim človekom, ide o meditácie, spev, smiech, modlitby. Všetko sme praktizovali v takým možnostiach, aké nám súčasné technológie z vlastných domovov poskytovali. Dokonca sme v určitom momente zaradili do svojich dní aj raňajšie spoločné modlitby s krátkym zamyslením nad tým, čím si vlastným pôsobením môžeme podporovať pohodu, zdravie, imunitu. Práve počas raňajších stretávaní sa zrodilo meditatívno-dychové cvičenie s fyzickým pohybom rúk. Ranná rozcvička s hlbokým zmyslom pre ukotvenie sa v spojení so zdrojom a pre preciťovanie vďačnosti, cvičenie so silným dôsledkom pre súčasný život i smrť na jeho konci.

To znie veľmi zaujímavo. Môžeš, prosím, vysvetliť?

- Nazvali sme ho dýchaním do štvorca a ide o pohyb rúk s vedomým nádychom, výdychom a pauzami medzi nim. Nádych a výdych ako mužský prvok, akčný a presný. Pauzy po nádychu i výdychu ako ženský prvok, v ktorom môžeš zotrvávať uvoľnená, rozplývajúca sa. Rukami dostávaš cvičenie do fyzickej podoby a zároveň si ho fixuješ v tele. S dychom a pohybom spájaš fyzické s nehmotným.

Začíname: ruky dole pred telom, dotýkajú sa končekmi prstov. Si v pauze. Ticho, prázdnota, spočívanie v zdroji. Zažívaš tichý, jemný, teplý pocit ako pri meditácii. Ruky idú s nádychom hore, aj dlane otáčaš smerom nahor, zastavíš sa, keď si nádychom naplnila telo a znovu ideš do pauzy. Znovu ticho, spočinutie v zdroji.

S nasledujúcim výdychom pľúcne hroty pritláčaš a keď máš ruky úplne dole, stiahneš ich a pritiahneš k chrbtici. Vydychuješ vďačnosť. Pocit vďačnosti, že môžeš dýchať. Naplníš sa ňou. Pauza s vďakou ťa učí predchádzať traumám vtedy, keď sa ti zdá, že niečo strácaš. Poznáš ten pocit straty, však? Zdá sa ti, že niečo ti chýba, že niekto ti odchádza zo života, cítiš smútok, ľútosť, nepríjemný pocit. Je to pocit závislosti, že niečo končí. Ten istý koreňový vzorec strachu, ako keď zomieraš. Tiež niečo končí. Naozaj končí? Nie. Pocit, že niečo smrťou končí, je ilúzia, blud. Nič nekončí. Naopak. Ak sa naučíš do výdychu dávať vďačnosť už v cvičení, s vďačnosťou odídeš aj na druhý breh. Výdych, a ani ten posledný, nie je výdychom, pri ktorom niečo strácaš.

Keď sa naučíš vydychovať vďačnosť, tak aj vtedy, keď ti bude niečo odchádzať zo života, automaticky budeš vďačná. Napríklad - ďakujem ti, že si bola v mojom živote, nechávam ťa ísť tvojou cestou. To je jedno, čo ti odchádza: či ti počítač doslúži, či ti nejaký človek odíde zo života, či ti ide dcéra študovať do Ameriky alebo odíde na veky a rozpúšťa svoje telo – prejav vďačnosť za to, že si ju či jeho stretla. Keď pôjdeš na pohreb, budeš celý čas v pocite vďačnosti, lebo si išla na pohreb niekomu prejaviť úctu, celý čas budeš cítiť vďačnosť za to, že si mohla, že ti bolo cťou s ňou, s ním prežiť nejaké okamžiky a spomínaš na chvíle, ktoré boli krásne. Tým mŕtveho vyprevádzaš. To je prejavenie úcty na pohrebe. Nie rumádzgať - ako ja teraz budem bez teba? Jáááj. Nie, naopak, ideš do vďačnosti.

Práve vďačnosť trénujeme v tomto cvičení. Keď niečo odchádza, si vďačná, lebo vieš, že sa znovu nadýchneš. Smrť je brána, ktorou prechádzaš. Smrť je kouč, ktorý ťa miluje. Sprevádza ťa.

Čiže výdych, potom opäť nádych. Nadychuješ zdroj, lebo si uvedomuješ celistvosť. Čiže nádych je cesta do celistvosti, nádych je život. Zázrak života. Keďže sme stratili vedomie celistvosti, žijeme ilúziu oddelenosti, ale v nádychu oddelenosť rozpúšťaš. To je celá tvoja mystická práca – rozpustiť ilúziu duality a nadobudnúť pravú podstatu – sme celiství, sme naplnení, si celý človek, ktorým si vždy bola a vždy budeš. To je teda opäť nádych – vedomie zdroja. Si celistvá, si úplná. A opäť pauza, prázdno, božská blaženosť, ánanda. Si celistvá, úplná, naplnená. A zase vďačnosť. Kolobeh nádychov a výdychov s pauzami pomedzi ne, kolobeh životov.

Mnohí z nás v čase koronavírusu sa vrhli na jedlo. Boli sme doma, robili sme si zásoby, lebo strach z nedostatku sa v nás naplno prejavoval, ale aj sme dobre jedli... a priberali. Čoho dôsledkom je obezita? Má súvis s chaosom, do ktorého sme sa dostávali? Má súvis s krízou?

- Všetko, na čo sa pýtaš, má korene v starej paradigme strachu z nedostatku energie. Predstava, že energie je nedostatok, nás núti o energiu bojovať, súťažiť. Veríme v jej vyčerpateľnosť. Často počúvame hovoriť o tom, že človek vyčerpá obrovské množstvo energie, stráca energiu, cíti sa vyčerpaný. Výsledkom je stres, ktorý sa potom snaží kompenzovať jedlom alebo iným sebauspokojením. Stres je reakciou na chaos a napätie v organizme. 

Je to naozaj tak? Uvažujme o tom z priestoru, že je to ešte inak. Uvažujme z priestoru nášho vedomia, kde si uvedomujeme, že energie je dostatok a je nevyčerpateľná. Sme celý z energie, celý vesmír je energiou. Energiu nie je možne vyčerpať, to už vieme z fyziky. Energia sa nestráca, ona mení svoju formu, podobu. Uvažujme o tom, že energiu nespotrebovávame, ale ju blokujeme. Blokujeme jej zmenu z jednej formy na inú. Živá bytosť má schopnosť meniť energiu na teplo, ktoré potom vyžaruje. Ak blokujeme, odmietame energiu vyžarovať, zadržiavame ju v sebe, nemeníme a neodovzdávame ju svojmu okoliu, teda jazykom etikoterapie - neobohacujeme svoj svet a svet iných. Potom dochádza na úrovni éterického tela k bloku. Príslušná čakra, príslušné energetické centrum je uzavreté, meriadiány blokované. Dochádza k nerovnováhe. Táto nerovnováha spôsobuje že príslušné orgány a bunky napojené na blokovaný meridián sú energeticky a informačne blokované buď úplne, alebo čiastočne. Informácie dostávajú len sprostredkovane cez vibračné frekvencie okolitých orgánov. Dochádza k asynchronicite organizmu. Bunky nepracujú unisono. Celý orchester sa rozladí.

Dôsledkom je prekyslenie príslušných blokovaných orgánov. V tomto kyslom prostredí získavajú vhodné životné prostredie, vhodné frekvenčné podmienky vírusy a baktérie, ktoré sa množia a orgány rozkladajú, rozpadajú sa. Nastáva proces rozkladu organizmu, ochorenie a smrť. Príčina je v každom z nás. Naše - nie životu, odpor k životu, nesúhlas, boje a vojny v nás, agresivita, hnev, naša pýcha, oddelenosť sú hlbokou príčinou blokov, ktorých dôsledkom je aj obezita, aj nespokojnosť, aj ochorenia.

Telo sa ukladaním tuku vysporiadava s nahromadeným odpadom, toxickými látkami, ktoré mali byť vylúčené, ale v dôsledku blokov, sú zadržiavané. V dôsledku blokov sa takto organizmus prekysľuje. Preto je potrebná detoxizácia. Obezita je teda dôsledkom stresu, či informačného chaosu v organizme. Chaos znamená krízu a si v jednom kole: stres, chaos, kríza, obezita, z obezity stres, chaos, kríza, väčšia obezita a choroba. 

Dá sa skutočne schudnúť, keď nájdem príčinu vo svojom postoji k sebe samej?

- Samozrejme. Ak sa niečo také stane, znamená to, že je v tebe taká časť, ktorá túto potrebu má a ktorá bola potláčaná zámerom schudnúť. Čo je za tým, keď potrebuješ byť najedená dosýta? Keď túžiš po sladkom? Je tam potreba a túžba po sladkom živote. Môže to byť len malinká časť v človeku, ale je. Vidím však v takomto správaní veľký potenciál zvýšiť si sebaúctu a sebalásku. Ešte viac sa milovať. Na to odporúčam jedno cvičenie: raz či dvakrát do dňa sa oslovte svojím menom a povedzte sami sebe: „Zuzka, Darinka... milujem ťa, mám ťa rada.“ Toto si poviete sami sebe. Viete, že mnohým ženám to robí problém? Niekedy im je to smiešne, väčšinou majú zábrany si vôbec tieto slová povedať s vyslovením svojho mena. Nejde im to práve preto, že majú v sebaláske veľký potenciál. Keď to však dokážu, je vhodné predstaviť si za zavretými očami samu seba v tej chvíli, keď ješ sladké alebo mastné jedlo. Pozrieť sa na túžbu, ktorá v tej chvíli viedla tvoje ruky. Čo sa ti objaví? Kde je to miesto, ktoré potrebuje tvoju pozornosť, tvoju lásku, tvoje pochopenie? Stačí, keď miesto len identifikuješ a pošleš doň slová: „Zuzka, milujem ťa.“ Venuj si láskyplnú pozornosť do tej časti tela, ktorá sa prejavila túžbou po sladkom a popros, aby aj táto časť tvojho tela akceptovala a prijala zámer, že chceš schudnúť na takú váhu, ktorú si si stanovila pre seba ako optimálnu, keď sa cítiš dobre. Zároveň hľadaj pre seba iný spôsob, než je sladkosť života cez jedlo a sladkosti, ako táto časť tela nájde lásku. Nahraď jedlo a sladkosti niečím iným, napríklad pozornosťou, ktorú si venuješ, vyjadrením lásky, akceptáciou, alebo sa pýtaj – čo potrebuje táto moja časť? Ona v meditácii, vnútornom stíšení určite odpovie. 

Povedz, prosím, jednoducho, čím si spôsobujeme informačný chaos v tele a následne blokovanie energie?

- ... tým, že životu hovoríme NIE. Nesúhlasom, odmietaním životných situácií, sťažovaním sa, odporom voči čomukoľvek, jedlu, ľudom, vzťahom. Tieto toxické postoje blokujú transformáciu energie zo slnka, z vesmíru, vody, vzduchu, zeme, z potravín... Blokujú aj vyžarovanie energie, ktorú máme odovzdávať ďalej, ktorou máme obohacovať svoj svet. Nielen vylúčením nestrávených zložiek potravy, ktoré sa stanú výživnými látkami prostredníctvom zeme, ale aj medziľudské teplo, láska, schopnosť porozumieť si navzájom, sú produktami tohto vyžarovania. Keď si človek blokuje transformáciu energie, teda jej premenu z formy, v akej ju prijímame na vyžarované teplo, vo vzťahoch mu hovoríme priateľstvo, alebo láska.

Na mentálnej úrovni je prejavom bloku nesúhlas, odpor voči situáciám, ktoré zažívame. Potom pociťujeme nedostatok, nespokojnosť, prázdnotu. Prázdnota v duši je symptóm blokovanej premeny energie. Snažíme sa ju potom naplniť. Napríklad jedlom. Vyvolávaním pocitu sýtosti sa snažíme vyvolať pocit spokojnosti, naplnenia, kompenzovať jedlom stres, dôsledkom je teda pažravosť. Iným prejavom takéhoto informačného bloku je žiadostivosť, túžba po sexuálnom naplnení, uspokojení, alebo chamtivosť, snaha naplniť vnútornú prázdnotu vecami, ktorými sa obklopujeme a ktoré majú vyjadriť našu hodnotu. Stavajú sa meradlom našej hodnoty. Stratili sme v dôsledku blokovanej informácie o tom, kto sme, sebaobraz našej hodnoty. Takto sa stávame závislými na jedle, na upokojovaní slasti, ktorú však uspokojiť týmto spôsobom nie je možné. Navyše, o energiu netreba bojovať, stačí uhnúť z cesty, prestať jej brániť, aby prúdila... Jedno riešenie. Ďalšie? Uvoľni sa, uvoľni napätie, obnov si stratenú silu, moc. To vylučuje ne-moc, obezitu, chaos. Stačí uvoľniť odpor a lipnutie na tom, čo doslúžilo a energia bude prúdiť. Prinesie radosť, hojnosť, zdravie. Rastieme spolu.

DagmaRA Sarita Poliaková

DagmaRA Sarita Poliaková

Bloger 
  • Počet článkov:  312
  •  | 
  • Páči sa:  25x

Slnečné znamenie Strelec mi zasvietilo pri narodení do šťastného a tvorivého života, o ktorom môžem už teraz v jeho poslednej tretine povedať, že bol a stále aj rýchly, aj plný zaujímavých situácií aj výziev, aj plný príležitostí či možností... Dokážem chvíľu aj zastať, aj leňošiť, aj pyžamové dni si už dopriať, rovnako milujem samotu, ako aj priateľov, milujem nádherné kruhy, ktoré vytvárame na seminároch etikoterapie i na meditačných stretnutiach či na stretnutiach so ženami v ČAROkruhoch. Vyštudovala som pedagogiku, pritiahla ma novinárčina, na dôchodku etikoterapia a astrológia. U mňa sa tieto dve "dámy" spojili a objavujú sa aj v kratších či dlhších zamysleniach. Milujem písanie, keď príde inšpirácia. Vtedy mám pocit, že slová prichádzajú samé a samé sa aj ukladajú do viet. Tak sa uložili aj do knihy o mojej dcére, ktorá končila život na detskej onkológii, a tak sa v knihe S TEBOU, MIRKA objavili aj ďalšie deti, ktoré som počas polročného pobytu na tomto oddelení spoznala. Neskôr, keď ma život na chvíľu zastavil cez chorobu, vznikla z rozhovoroch, ktoré vznikali pre noviny, kniha S VAMI, KRÁSNE BYTOSTI. Bolo mi cťou poznať toľko nádherných ľudí. Niekoľko kníh je stále v "šuflíku", niekoľko nápadov v hlave, keď dozrie čas, uzrú svetlo sveta. Milujem totiž písanie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu