Ako som teda odpovedala jednej smútiacej žienke na otázku - ako prijať smrť svojich blízkych? Takto:
PO SMRTI MOJICH MILÝCH som dlho hľadala "pevnú pôdu pod nohami", dlho som hľadala odpoveď na otázku PREČO? Prečo si smrť vzala moje dievčatko, keď malo len pätnásť? Prečo si smrť vzala môjho milého, keď mal len štyridsať? Prečo odišli na druhý breh, keď sme si s manželom plánovali v starobe sedieť pred domom na lavičke a dohliadať na potomkov? Veľa prečo... Čas pomaly, pomaličky prinášal odpovede. Kým som však bola v smútku a v pocitoch obete, odpovede ani možnosti pozrieť sa na život inak ako cez slzy a bezmocnosť, ani nemohli prísť. Keď som smútok vyplakala, mohla som sa na celý svoj, náš život pozrieť inak. Šlo to aj vďaka dvom našim deťom, ktoré ma po smrti oboch podržali. Boli úžasné, sú úžasné, vrátili ma do života.
Pravdu slov KEĎ UMIERAME, JE NÁŠ ČAS, som pochopila postupne. Po smrti mojich milých som sa začala venovať etikoterapii aj astrológii a porozumela som tomu, že každý má svoj čas smrti presne vtedy, keď umrie. A je jedno, či má niekoľko mesiacov, rokov, či zomrie prirodzene, či v chorobe, alebo po úraze. Smrť vie, život vie, pretože jeho život sa v danú chvíľu naplnil a nám pozostávajúcim odovzdal dar - dar otvoriť si srdce a byť do špiku kosti láskavým, súcitným, pokojným, múdrym človekom, lebo už vieme... Už sme sa dotkli smrti cez lásku k svojim milým.
ĎAKUJEM, že obaja moji milí boli chvíľu so mnou a že život s nimi bol nádherný, život po nich je iný, ale aj vďaka nim nádherný.
PS: október je mesiacom, keď sme sa s manželom rozhodli vziať sa a mať veľkú rodinu. Pred pár rokmi 18.10. sme sa vzali a žili šťastne, až kým smrť na neho i dcéru kývla - je čas, moji milí.
