Chýbajú?
Zvláštne ticho po ich odchode ostalo. Srdce zmätené, hlava nechápala, ako mohli takí mladí... Mohli. Mali svoj čas bez ohľadu na vek. Ich životy sa v tomto živote naplnili. Čo môžem z lásky k nim urobiť?
... urobiť si v stíšení toho roku doma spomienkovú atmosféru. Sviečka, kvietok, anjelik, stužka, drobný predmet, ktorý mi ich symbolizuje a v modlitbe sa poďakovať,
- že sme spolu boli,
- že sme spolu zažili šťastné chvíle, veselé chvíle súznenia, blízkosti, spojenia,
- že aj vďaka nim som taká, aká som,
- že časť z nich ostala so mnou,
- že časť zo mňa ostala s nimi. Taká neviditeľná, naša jedinečná, ale vďaka nej sme v rovnováhe. Im nič zo mňa nechýba na druhom brehu, mne nič z nich nechýba na tomto. Pokoj a harmónia, rovnováha života a smrti.
Mali svoj čas, mám svoj čas. Kedysi som často počula: "Už neplač toľko, močíš im slzami nohy, nemôžu pokojne sedieť pri Bohu." Občas sa však nedá neplakať (ufff, dvojitý zapor!), ale vtedy žmurknem do nebies - tie slzy sú moje, vy moje dušičky zlaté, si len pokojne poletujte vo svojom nebeskom svete! Možno sa stretneme, možno ani nie. Život a smrť sú v poriadku, sú s nami od stvorenia sveta... ďakujem.
